Prečo chodiť do divadla? Lebo ho máme radi. Hrá sa tam, dokonca naživo.
A dôvody sa nájdu aj iné. Divák chce vidieť svojho obľúbeného herca z televízie, čítal predlohu a páčila sa mu, uznáva autora hry, pozná prácu režiséra, porovnáva, rád o tom diskutuje. Alebo len jednoducho dôveruje priateľovi, ktorý mu hru odporučí a chce sa s ním v divadle stretnúť.
Pre to všetko divadlo aj vzniká.
„Autori, ktorí sa na divadle podieľajú, chcú niečo spoločnosti odkázať. Divadlo zároveň súvisí s istým druhom exhibície a narcizmu,“ hovorí psychológ Ivan Valkovič, uvažujúc o prevteľovaní do divadelných postáv.
„Robia to dramatici, ale aj herci s režisérmi. Všimol som si aj to, že u nás viacerí herci píšu hry, režiséri zase hrajú a tiež píšu hry.“
Umelci sa v druhoch umenia často striedajú. Podľa Valkoviča pracujú na svojom psychologickom vývoji. „Keď človek netrafí k psychoterapeutovi, môže sa stať, že sa začne utiekať k umeniu. Umenie je sublimácia nevedomých potrieb, o ktorých dotyčný vôbec nemusí vedieť,“ uvažuje.
Ako sa divadlu otvoriť
Výber divadelného predstavenia nie je len otázkou vkusu. Úlohu zohrávajú spoločenské tlaky, referencie aj peniaze, u tvorcov aj divákov. „Mám rád psychologické inscenácie, drámy, no ešte som sa neprepracoval k svojmu obľúbenému divadlu,“ vraví Valkovič, ktorý si pri výbere predstavenia sústreďuje najmä na autora a hru, až potom na jej obsadenie.
Z psychologického hľadiska je podľa neho zaujímavým javom aj správanie publika. Divákovi sa predstavenie či herci môžu a nemusia páčiť, a podľa toho sa môže a nemusí správať.
Mať vychované publikum ešte neznamená, že predstavenie je dobré.
„Môže sa stať, že vznikne fanklub kamarátov a obdivovateľov nejakého súboru, pohľad takéhoto publika je o to menej nezávislý a zakladá sa viac na kamarátskych kontaktoch a hlbších osobných vzťahoch,“ myslí si Valkovič.
Takí diváci potom už chodia na predstavenie takmer ako na futbalový zápas. „Lebo treba podporovať našich, odhliadnuc od toho, že hrajú zle,“ hovorí.
„Jedna známa mi minule spomínala, že odišla z bratislavského predstavenia Národního divadla z Prahy. Divadlo sa jej zdalo slabé a zároveň mala pocit, že nerozumie niečomu, čomu podľa reakcií rozumejú všetci ostatní v hľadisku. Bolo to pre ňu trápne a dlho sa rozhodovala.“
Davový efekt
Divadlo svojím spôsobom učí divákov prispôsobovať sa väčšej skupine ľudí. Psychológia funguje veľmi silno, keď si o ňom väčšina myslí niečo a jeden chce presadiť iné.
„Raz sa robil zaujímavý experiment,“ spomína Valkovič. „Skupine desiatich ľudí dávali posúdiť dĺžky niekoľkých úsečiek. Jedna úsečka bola inej dĺžky ako ostatné, ale deviati z desiatich respondentov boli dohodnutí s experimentátorom, že budú tvrdiť, že všetky sú rovnako dlhé. Ten jeden, ktorý o tom nevedel, musel odolať tlaku deviatich. To sa vôbec nemusí podariť. Davový efekt môže presvedčiť.“
