ovak Telekomu.
Vy si robíte externe sociálnu prácu. Študuje veľa vašich kamarátov zo Združenia na vysokej škole?
„Niektorí študujú na matfyze, viacerí učiteľské smery alebo pracovnú psychológiu.“
Zlepšuje absolvovanie vysokej školy ich možnosti nájsť si normálne zamestnie?
„To závisí od okolností, masérom sa celkom darí nájsť si prácu, ale napríklad učitelia si hľadajú zamestnanie ťažko. Len málo škôl si vezme zrakovo postihnutého - boja sa, ako bude opravovať písomky, ako skúšať a či ho budú rešpektovať a tolerovať. Jeden kamarát je vyštudovaný zootechnik a nikde ho nechcú vziať, aj keď je samostatný netreba ho vodiť ako napríklad mňa a potreboval by len trošku pomoci na začiatku, aby potom prácu samostatne zvládol.“
Aj vy ste mali s hľadaním práce problémy?
„Ja som začala hneď po skončení gymnázia pracovať na projekte v našom Združení, ale potom sa projekt skončil, neboli peniaze, tak som odišla. Nejaký čas som pracovala v agentúre podporovaného zamestnávania a teraz robím znova pre Združenie, ale len ako dobrovoľník. S priateľom sme sa rozhodli, že si vytvoríme pre seba pracovné miesta sami. Pre začiatok to bude predajňa špeciálno-pedagogických a didaktických pomôcok a papierníctvo v Trenčíne. Chceli by sme obchod otvoriť onedlho - 15. januára. A popritom budeme premýšľať a pripravovať ďalší spoločný projekt, ktorý by mal poskytnúť prácu aj ďalším. Mala by to byť poľnohospodárska farma. Budeme si musieť premyslieť, ako a kde získať peniaze a ako napísať projekt, aby sme uspeli. S predajňou sme sa rozhodli začať aj preto, aby sme si overili, či dokážeme viesť vlastný podnik, či máme na samostatné podnikanie vlohy a nervy.“
Niektorí ľudia s postihnutím neuznávajú chránené dielne, tvrdia, že chcú pracovať za rovnakých podmienok ako ostatní. Aký je váš názor?
„Niektorí nemajú dosť odvahy, energie, skúseností, vedomostí a chuti, aby si sami niečo vybudovali. Ideálne pre nich je zamestnať sa v nejakej firme. Ale to je dnes veľmi ťažké, pretože pracovné miesta sú naformulované tak, že ľudia s postihnutím jednoducho nespĺňajú predpoklady. Pracovala som v agentúre podporovaného zamestnávania, takže to viem posúdiť. Dalo by sa s tým problémom pohnúť, keby sa náplne práce prehodnotili, aby tie veci, ktoré postihnutý nemôže robiť, prevzali niektorí z jeho kolegov a postihnutý by si vzal zase na starosť tú časť kolegovej agendy, ktorú bez problémov zvládne.
Je to veľmi individuálne a veľa robí aj to, aký základ dostal človek v rodine a v škole. Ja som bola napríklad od štyroch rokov na internáte a doma som musela normálne pomáhať ako zdravé deti. A keď som skončila školu, osamostatnila som sa – s priateľom sme si prenajali byt. Ale niektorí tak vedení neboli - rodina sa im nevenovala alebo nemala o týchto veciach dostatok vedomostí. Aj niektorí z našich členov sú čiastočne pasívni. Preto Združenie poriada rôzne edukačné akcie a na každej sa snažíme vštiepiť im niečo, čo by im pomohlo. Býva tam upratovanie, varenie, prednáška o hospodárení domácnosti o vedení bankových účtov a podobne.“
Počula som názor, že zamestnávateľ často získa v postihnutom človeku veľmi oddaného a snaživého pracovníka.
„Netreba si to idealizovať - s nami je to ako s ostatnými. Sú takí, čo chcú a vedia robiť, aj takí čo preceňujú svoje možnosti. Bola by to zásadná chyba, keby zamestnávatelia brali ľudí z ľútosti.“
Autor: gal
