BRATISLAVA, AUCKLAND. Už nežije ani jeden z dvoch slávnych mužov, ktorí 29. mája 1953 pol hodinu pred poludním ako prví stáli na najvyššom vrchu sveta. Šerpa Tenzing Norkej zomrel v máji 1986 a Novozélanďan Edmund Hillary včera ráno.
Národu to oznámila premiérka Helen Clarková. „Žil s odhodlanosťou, pokorou a veľkorysosťou,“ zostručnila premiérka Nového Zélandu. Vzápätí nasledovala informácia, že 88-ročný Hillary so súhlasom rodiny bude mať štátny pohreb.
Prví na treťom póle
Svet sa koncom mája roku päťdesiateho tretieho tešil na korunováciu britskej kráľovnej. Len čo však s trojdňovým oneskorením z Himalájí dorazila správa o Hillaryho a Tenzingovom prvovýstupe na Mount Everest (8848 m), zmenil priority. Králi aj kráľovné sa striedajú, ale prvé vkročenie ľudskej nohy na tretí pól sveta bola udalosť nad všetky iné.
Keby sa to podarilo na prvý raz, rýchlo by zapadla prachom. Boj o výstup na Mount Everest (8848 m), osemtisícovku úplne inú, ako všetky ostatné, výškou skôr deväťtisícovku, však rámcoval horolezeckú históriu celej prvej polovice 20. storočia. Preto mal prvý úspech taký ohlas.
Všetky médiá sveta vtedy omieľali silné slová, ktoré horolezci z duše nenávidia: z Hillaryho a Tenzinga boli dobyvatelia, pokoritelia či aspoň premožitelia. Našťastie, obaja až do smrti ostali skromnými a pokornými horalmi.
Smútok na troch póloch
„V zmätenosti, že sme prvými na vrchole, miešali sa v nás pocity úcty, úžasu, pokory, pýchy, ale ja som cítil najmä úľavu po námahe,“ spomínal Hillary. „Okrem toho som bol prekvapený, že sa to podarilo práve mne, obyčajnému človeku.“
O 37 rokov neskôr si z Aucklandu telefonoval so svojím synom Petrom, ktorý bol práve tam, kde voľakedy otec – na vrchole Mount Everestu.
Hillary senior bol na všetkých póloch sveta: na južnom aj severnom, ale najskôr na treťom, výškovom.
Na antarktickej základni včera stiahli novozélandskú vlajku na pol žrde. Pred rokom ju ešte osobne navštívil pri príležitosti osláv polstoročnice výpravy, ktorú viedol a založila základňu. Šerpskí budhisti v rovnakej chvíli odriekali v kláštoroch na úpätí Himalájí modlitbičky.
„Hillary urobil pre nás veľmi veľa,“ cituje Reuters Šerpu Ang Ritu, ktorý v roku 1984 stál na Evereste v spoločnosti Slovákov Jozefa Psotku a Zoltána Demjána. „Ak sa na druhom svete prevtelí, bude pokračovať v pomáhaní ľudským bytostiam.“
Bez jednej vlajky
Na Evereste v roku 1953 nezaviala novozélandská vlajka. Len indická, nepálska, britská a vlajka OSN. Nepriamy dôkaz dobovej stotožnenosti s britskou érou.
Prečo láka Mount Everest, je ľahká otázka - pretože je! Všetci mali sny, ale Hillary mal silu ich napĺňať, vravia jeho známi.
„Hory ma priviedli ku všetkým dobrodružstvám, o ktorých som zamlada sníval,“ zľahčoval. „Prežil som si aj smutné chvíľky, ale vcelku bol život ku mne veľmi dobrý.“
Iste aj preto, že aj on bol dobrý k okoliu.
Srdce v horách, popol v mori
Vo svojej poslednej knižke, ktorú napísal ako osemdesiatnik, sa Hillary zamyslel aj nad tým, čo bude nasledovať, keď už nebude.
„Nikdy som ani náhodou nemal túžbu skončiť na dne hlbokej horskej rokliny,“ píše v poslednej kapitole Pohľadu z vrcholu. „Som trochu bojazlivý človek a radšej by som z tohto sveta odišiel pokojne. Dokonca by som si želal, aby môj popol rozptýlili do prekrásnych vôd aucklandského zálivu a aby ho vlny postupne vynášali na breh jednej z najpríjemnejších pláží blízko miesta, kde som sa narodil.“
Či sa do písmena splní jeho vôľa, nevedno, ale odišiel v pokoji, vyrovnaný a ako vážený človek.
 |
Na vrcholovej snímke je len Tenzing
O satelitných telefónoch vtedy nikto ani nechyroval. Písal sa 29. máj 1953. Svet netušil, čo sa deje na najvyššom bode planéty. Dozvedel sa o tri dni. Zvyšní členovia Huntovej britskej výpravy na Mount Everest vedeli viac a s nádejou obracali oči k vrcholu. Všetko vedeli iba dvaja: vtedy 33-ročný Novozélanďan Edmund Hillary a o šesť rokov starší Šerpa Tenzing Norkej.
O štvrtej ráno v stiesnenom poslednom tábore vstali. Bolo mínus 27. Na petrolejovom variči zohriali čaj, prevarili nad ním premrznutú obuv a naviazaní na jedno lano vyrazili. Vpredu Tenzing, za ním Hillary. Potom naopak. Poradili si z dvanásťmetrovým skalným výšvihom. Pred nimi bola len zaguľatená snehová kupola. To je určite vrchol, svitlo im.
„Ako typický Anglosas som chcel Tenzingovi podať ruku. Preňho to však bolo málo. Mocne ma objal a ja som mu to vzápätí opätoval. S miernym prekvapením som zistil, že Tenzing je ešte oveľa vzrušenejší ako ja,“ spomínal s odstupom rokov Hillary. „Spod bundy som vytiahol fotoaparát a nasnímal Tenzinga. On nemal fotoaparát a, aby som pravdu povedal, ani na um mi nezišlo, že by som sa mal nechať vyfotografovať aj ja.“
(mo)
