ej demokracie. Podpredseda Smeru MAREK MAĎARIČ.
Ktorými novinami ráno začínate deň?
Keď si ráno urobím kávu, zapnem počítač a pozerám si dennú tlač na webe. Hovorím bez poradia: SME, Pravda, Hospodárske noviny. A keďže SME je v najväčšej miere k dispozícii online, tak najviac času venujem asi SME.
Skúsime inak. Ktoré sú vaše obľúbené noviny?
Nemám obľúbené noviny. Tieto tri si pozriem. Kvalitu, ktorú by som si predstavoval, nemá na Slovensku žiadne periodikum. Tak ako ani slovenská politika nie je v európskom porovnaní top, tak sú na tom aj médiá. Ak mám čas, rád si pozriem Economist.
Keď si chcete kúpiť noviny v stánku, ktoré noviny si kúpite?
SME a Pravdu.
Myslíte si, že kvalita novín sa zhoršila nedávno, alebo bola taká už pred vaším príchodom do vlády?
Na jednej strane sa kvalita zlepšila z pohľadu, že v médiách je viac novinárov, ktorí vedia písať. Na druhej strane sa celkovo médiá bulvarizujú a týka sa to aj mienkotvorných denníkov - aj SME a Pravdy. Jednoducho sa skracujú články, v konkurenčnom boji sa prispôsobujú témy, často sa chce pritiahnuť verejnosť klamlivým titulkom, hoci samotný článok taký nie je.
Ale veď premiér pred časom povedal, že najserióznejšie noviny sú preňho Nový Čas. Je to aj váš názor?
Ak sa mienkotvorné noviny prispôsobujú tabloidu, tak v istej chvíli si môže politik povedať, že pri informovaní o istých témach prináša objektívnejšie informácie Nový Čas.
Aký je váš názor na súčasný vzťah novinárov s premiérom?
Aj my ako politici schytávame rôzne verbálne útoky napríklad aj zo strany vašich komentátorov. Beriem to ako výmenu názorov, ale nevnímam to tak dramaticky, aby to bolo charakterizované ako vojna. Ak ja som pre niekoho nekompetentný človek, tak aj ja môžem povedať, že niekde si novinári nesplnili svoju povinnosť, alebo uviedli polopravdu. Je to výmena názorov.
Ste Ficovým mediálnym poradcom?
Neviem, ako a kde vznikla fáma, že sme nejaká dvojica, že ja som nejaký jeho radca a že on sa so mnou radí a všetky veci vznikajú v tomto tandeme. Áno, sme blízko seba, nejaký ten rok spolupracujeme. Ale máme aj úzke vedenie strany, kde sa preberajú otázky rôzneho druhu. Neexistuje jeden človek s výsostným postavením, s ktorým by sa premiér výhradne radil.
Ale radíte mu v mediálnej politike, alebo jeho nepriateľský postoj k novinárom je jeho vlastnou stratégiou?
Podceňujete, že Robert Fico sa v politike pohybuje už vyše desaťročie. Že je veľmi zdatný komunikátor a že vzťah s médiami mal obšliapaný, keď ja som v politike ani nebol. Preto v tejto oblasti nepotrebuje špeciálneho poradcu, oveľa viac sa radíme o politike ako o médiách.
Premiér naposledy na adresu novinárov povedal:„Klamete, hovorím to vo všeobecnosti. Píšete lži, polopravdy..." Je v poriadku, ak takto paušalizuje?
Nie je to celkom tak. Ja si myslím, že slovenskí novinári robia paušálne politiku a potom z toho vyplývajú polopravdy, zaujaté komentáre, na ktoré majú novinári právo. Preto taký postoj premiéra.
Teda podľa vás to neprehnal?
Premiér môže použiť aj paušálny názor, takisto, ako existujú paušálne posudky z novinárskej obce na politikov Smeru.
Takže klameme aj my dvaja?
Ak pôjdeme týmto smerom, skončí to teologickou dišputou.
Ako to myslíte, že novinári „robia politiku"? Zrejme tým nemyslíte, že pracujú pre politické strany.
Nepíšu články v prospech nejakej politickej strany, ale v prospech ideológie. Drvivá väčšina novinárov inklinuje k pravicovému pohľadu na svet, to sa odráža aj v novinách, aj v elektronických médiách. Vyplýva to sčasti aj z ich vlastníckej štruktúry. Často opakujete, že existuje súvis medzi vlastníckou štruktúrou médií, ich obchodnými záujmami a tým, akých majú novinárov a ako informujú.
Myslíte to vážne?
Tak to je všade vo svete. Spoločnosti, ktorým médiá patria, sú skôr na pravej strane spektra pri politických názoroch. Pokiaľ príde do kolektívu redakcie človek, ktorý má aj iné názory, a chce tam fungovať, sa s tým postupne zžije. Nehovorím ale, že tam okamžite nastupuje niečo ako autocenzúra. Keďže všetky médiá vo svete vlastnia „kapitalisti" čiže tí, čo majú kapitál, znamenalo by to, že všetky médiá sú pravicové. Súvisí to dospievaním slovenskej spoločnosti. Dnes je „kapitalistov", ktorí sa hlásia k ľavicovému zmýšľaniu málo, ale sú. Vyspelý svet, najmä ten nedotknutý socializmom, sa na sociálnu demokraciu díva inak, ako to je u nás. Je len otázka času, keď aj u nás bude časť takto ekonomicky postavených ľudí inklinovať k sociálno-demokratickému svetonázoru.
Podnikateľ Juraj Široký, ktorý ešte pred rokom vlastnil denník Pravda, si evidentne rozumie so sociálnymi politikmi. Mali ste niekedy pocit, že by to bolo vidno v tom denníku?
Neviem, aký je svetonázor pána Širokého. Ale hovoríte veľmi dobrý príklad - denník Pravda, ktorý už cez ten názov má kontinuitu v podstate s najväčším denníkom bývalého režimu, tiež prešiel pozoruhodnou zmenou. Dnes je možno ešte tvrdší a opozičnejší voči sociálno-demokratickej vláde ako denník SME, ktorý vznikal na úplne iných základoch aj vlastníckych, aj novinárskych. Napokon, Pravda už za minulého majiteľa nemala charakter ľavicového denníka.
Aký je váš názor na túžbu prezidenta po vládnych médiách?
Nemyslím si, že v prezidentovom výroku bola túžba po vládnych médiách. Rozumiem tomu, že pociťuje absenciu lepšieho informovania o tom, čo robí vláda, parlament a prípadne prezident sám. Súhlasím s prezidentom, že vecných informácií o činnosti vlády, parlamentu a prezidenta veľmi veľa nie je.
Napríklad premiér včera hovoril o SPP na tlačovke a materiál, z ktorého čerpal, bol utajený. Máte pocit, že táto vládna garnitúra robí dosť, aby boli materiály rýchlo dostupné a zrozumiteľné?
Pravdupovediac, my nie. Ja áno. Vládne materiály, až na niektoré, ktoré sú utajené, sú prístupné. Dokonca oproti minulosti sa novinári vo väčšej miere zaoberajú materiálmi v medzirezortnom pripomienkovom konaní, hoci často cítim tam potrebu dostať koaličných partnerov do konfliktu.
Čo hovoríte na to, že premiér odmietal odpovedať na otázky SME?
Ja nebudem riešiť problém jedného denníka.
Ako hodnotíte prácu Miloslavy Zemkovej?
Nechcem, aby to vyznelo tak, že chcem zasahovať do právomoci Rozhlasovej rady. Zmeny, s ktorými prišla riaditeľka do rozhlasu, mali priniesť ozdravenie rozhlasu aj zvýšenie počúvanosti a uspokojovanie verejnoprávnych úloh rozhlasu. K ekonomickému ozdraveniu neprišlo napriek tomu, že rozhlas redukoval aj personálne, aj programovo. Zmeny vyvolali skôr negatívne poslucháčske ohlasy. Navyše je ohrozená existencia symfonického orchestra, Riaditeľka by sa mala zamyslieť, či dokáže tú zodpovednosť uniesť.
Radim Hreha splnil vaše očakávania?
Nesplnil očakávania, ktoré mám na funkciu riaditeľa. Všimnite si, že Hreha bol vehementne priliepaný, že to je riaditeľ, ktorého sme si politicky dosadili, a Hreha pritom padol.
Padol, lebo vám už robil hanbu?
Televízia sa za jeho pôsobenia určite nezlepšila.
Podrobnejšie?
Nemienim sa už Hrehom zaoberať.
Je spravodajstvo za Šmihulu lepšie, ako bolo pred ním?
Určite. Spravodajstvo pred Šmihulom bolo politicky zamerané v prospech vtedajšej vlády, bolo modré. Dnes nie je politicky zafarbené.
Koho televízne spravodajstvo považujete za najobjektívnejšie?
Z pohľadu televízií - z hľadiska radenia správ, kľúča, podľa ktorého vyberajú témy - je to STV. Ale páči sa mi profesionálna robota v Markíze a aj to, že majú ambície spravodajstvo rozšíriť. To je dobrá cesta.
Môže sa stať riaditeľom STV človek, ktorého neschválite vy a premiér Fico?
Určite áno.
Ako si máme vysvetliť výrok premiéra, že „máme záujem, aby tam (v rade) boli ľudia, ktorí budú reprezentovať naše názory"?
Vysvetlite si ho nasledovne. „Naše názory" znamená názory veľkej časti verejnosti, ktorú reprezentuje politická strana Smer. Nevidím na tom niečo nenormálne a nechápem, že opozičné strany sú tým šokované. Keď som bol členom Rady STV, spomedzi 15 členov rady sme opozíciu zastupovali dvaja. Nikto sa v minulosti nesnažil o nejaké pomerné zastúpenie.
Zákon hovorí, že člen rady nesmie vykonávať funkciu v politickej strane alebo politickom hnutí, vystupovať v ich mene alebo pôsobiť v ich prospech. Bolo v poriadku, že keď ste pracovali pre stranu Smer, keď ste boli v Rade STV?
Nič také sa nestalo. V období, keď som bol v rade, som zastavil svoju činnosť v Smere. Nebol som hovorca, bol som asistentom poslanca Čaploviča. Podľa zákona to nebolo v konflikte záujmov.
Vydavatelia kritizujú návrh tlačového zákona najmä za paragrafy o práve na odpoveď. Obávajú sa, že noviny budú zahltené odpoveďami. Podľa návrhu môže reagovať ktokoľvek, aj na pravdivú informáciu, ak sa to dotkne jeho cti. Príklad. Muž sa priznal, že zmlátil a dohrýzol päťmesačné dieťa. Ak však nájde v novinách informáciu o sebe a svojom čine, má právo na uverejnenie odpovede. A ak v tej odpovedi napíše akékoľvek nezmysly či obvinenia iných osôb, noviny do toho nemôžu vstúpiť. Odpoveď musia uverejniť a nesmú ju nijako okomentovať. Je to v poriadku?
Určite nie. Právo na odpoveď nemôže nijakým spôsobom obmedziť pravdivé informovanie. Vzťahuje sa na skutkové tvrdenie, nie na hodnotiace úsudky. Dali ste taký sugestívny príklad. Veľmi dôležitá bude aplikačná prax, ale samozrejme je aj na vydavateľoch, ako dokážu pred súdom obhájiť, že neporušili zákon, keď nejakú reakciu nezverejnili.
Nemyslíte si, že by malo byť právo na odpoveď len vtedy, ak sa text dotkol niekoho cti neoprávnene?
Môže sa stať, že je o vás zverejnená pravda, ale dotkne sa to vášho mena. Napríklad sucho uverejnená pravda, že má niekto AIDS. Taký človek sa môže brániť, že sa nenakazil pre promiskuitu, ale napríklad pri transfúzii krvi. Nemyslím si, že právo na odpoveď bude slúžiť na reakcie pre úchylákov alebo pre ľudí obvinených z podobných činov.
Nemal by zákon jasnejšie povedať, že reagovať nemožno na čokoľvek, bez ohľadu, či to je pravda alebo nie?
Prečo by človek, ktorý sa cíti skutkovým tvrdením poškodený, nemal mať možnosť zverejniť svoju reakciu. Má právo na zaradenie informácií do kontextu a verejnosť má právo poznať názor druhej strany.
V praxi by to znamenalo znefunkčnenie novín?
Preháňate a predbiehate aplikačnú prax.
Zákon hovorí o uverejnení odpovede na rovnocennom mieste. Takže ak vyjde taký článok na prvej strane, tak odpoveď musí byť na prvej strane?
Áno, minimálne začiatok reakcie by mal byť na prvej strane. Výklad zákona hovorí, že na totožnej strane, nemusí to byť presne tá istá rubrika.
Váš vplyv na konečnú podobu zákona je stále veľký. Viete si predstaviť, že ak by kľúčom k dohode s vydavateľmi bolo, že do práva na odpoveď sa zaradí test pravdivosti, tak zmeníte súčasný text?
Ak by som videl seriózny záujem hodnotiť, čo sme urobili aj trochu objektívne, nie všetko zmietnuť zo stola. Bez ohľadu na to, že sme rok a pol ako partneri diskutovali, môžem ešte o hocičom uvažovať. V situácií keď napriek tejto mojej snahe sa mne dostáva ako odpovede, že je to bič na novinárov, palica na novinárov, prečo mám ja v úvodzovkách ďalej ustupovať? Text, ktorý šiel do vlády, je dobrý návrh. O tom, že sa nám tam podarilo dostať povinnosť zachovávať mlčanlivosť, či to, že vydavatelia nenesú zodpovednosť za výroky orgánov verejnej moci, o tom sa nepíše.
Zákon umožňuje trikrát pokutovať denník - dáva možnosť žiadať neohraničenú peňažnú náhradu, pokutu, ktorú vyrubí pre denník ministerstvo pri porušení zákona a ďalšia sankcia, ktorú môže na základe Občianskeho súdneho poriadku vyrubiť súd. Nie je toho veľa?
Významne znížené pokuty v správnom konaní sú za obsahy, ktoré propagujú vojnu a násilie. Iná vec je, že môže byť priznaná peňažná náhrada, ak súd uzná, že vydavateľ mal, ale neuverejnil opravu, alebo odpoveď a potom človek môže na základe občianskeho zákonníka požadovať náhradu. Jedna vec je, že človek sa môže cítiť poškodený zverejnením nepravdivej informácie a ide to riešiť podľa občianskeho zákonníka. A potom je ďalšia vec, keď požiada o opravu, ale tá nie je uverejnená, a tak negatívny vplyv naňho naďalej trvá. To je ďalší druh škody, ktorá sa mu stala. A tam je možnosť, že súd pripúšťa peňažnú náhradu, nie za to, že bola zverejnená, ale za to, že nebola opravená.
Prečo nie je stanovená hranica tejto pokuty?
Prax ukázala, že súd nemá problém dať aj niekoľkomiliónovú pokutu. To je už otázka súdu.
Kto je zodpovedný za výrok poslanca na adresu poslanca, ak v zákone sa hovorí len o tom, že vydavateľ nenesie zodpovednosť za vyjadrenia orgánov verejnej moci, kam politik ako osoba nepatrí. Kto je zodpovedný napríklad za vyjadrenia Slotu o Anne Belousovovej „Tá pani, to je zrúda... Kysucká dáma, ktorej proste šibe"?
Ak presne odcitujete orgány verejnej moci, štátom zriadených inštitúcií, politikov ako ich reprezentantov, sú zodpovedné tie.
Čiže médiá nie sú zodpovedné za citáty politikov?
Nie sú zodpovedné za výroky politikov, ktorí sú súčasťou orgánu verejnej moci, ak ich presne citujú. Tým však nie je dotknuté právo na opravu a právo na odpoveď.
Belousovová by v tomto prípade mala právo na odpoveď, v ktorej môže napríklad napísať „Jano pije". To sa zasa dotkne Slotu a ten môže v pingpongu cez noviny pokračovať.
Aj odpoveď sa má týkať skutkových tvrdení. To nie je nejaká bezbrehá esejistika.
V zákone sa však píše, že denník musí dať reakciu do troch dní, bez toho, aby to nejako komentoval, či posudzoval, či je to pravda, alebo nie?
Je to aj vec dohody.
