BRATISLAVA. Premiér Fico včera opäť zopakoval, že Slovenský plynárenský priemysel bol predaný „hlboko pod cenu“. Za problém označil aj výber privatizačného poradcu a jeho odmenu, ktorá bolo podľa Fica privysoká a netransparentná.
VIDEO: Fico prirovnal privatizáciu SPP k predaju chladničky
KAMERA: Eugen Korda
Odvolával sa pritom na utajenú správu o privatizácii SPP, ktorú má vláda predložiť do konca týždňa parlamentu. Poslanci si vyžiadali pred mesiacom správu na podnet poslankyne Smeru Jany Laššákovej. „Hlasovali sme za to, aby správa o privatizácii bola v parlamente prerokovaná a aj sa k nej vyjadríme. Nikto nepozná jej obsah,“ povedal Ivan Mikloš, ktorý ako vtedajší vicepremiér predaj plynární koordinoval.
Cena napísaná rukou
Robert Fico, ktorý tiež istý čas pôsobil v privatizačnej komisii, už vo februári 2002, keď o SPP prejavilo záujem iba jedno konzorcium – Gaz de France, Ruhrgas a Gazprom, vyhlásil ponúkanú cenu 2,7 miliardy dolárov „za škandalóznu“. Jeho pokus o vypísanie referenda, ktoré by predaj zastavilo, nakoniec v parlamente neprešiel.
„Cena bola veľmi dobrá. Bola lepšia, ako sme čakali,“ reagoval Miklošov kolega Vladimír Tvaroška. Aj on bol členom privatizačnej komisie.
Výsledná cena 2,7 miliardy dolárov za predaj SPP bola podľa Fica dopísaná do konečnej ponuky rukou. To podľa neho môže nasvedčovať tomu, že konzorcium vedelo, že je jediným záujemcom o kúpu
„Nemôžem to potvrdiť, lebo som nebol členom komisie, ktorá vyhodnocovala ponuky,“ povedal Mikloš na otázku, či konečná cena bola dopísaná rukou. No podľa neho to nie je pri medzinárodných tendroch neobvyklé. Ani bývalý poslanec za SDK Jaroslav Volf, ktorý bol v tom čase členom privatizačnej komisie, včera nevedel povedať, či cena bola dopísaná rukou: „Túto skutočnosť si nepamätám.“ Na túto udalosť si nespomína ani Tvaroška.
Premiér vyslovil domnienku, že víťazné konzorcium vedelo, že v tendri zostalo osamotené, a preto nebolo nútené ponúknuť čo najvyššiu cenu. Americká spoločnosť Williams odstúpila z tendra deň pred uplynutím lehoty, dokedy mohli záujemcovia predkladať oficiálne ponuky. Do súťaže napokon poslala len malú obálku. Z toho sa dalo usúdiť, že to nemôže byť reálna oficiálna ponuka. Premiér Fico hovorí, že si je istý, že o tom budúce víťazné konzorcium vedelo a preto ponuku znížilo.
„To, či víťazné konzorcium vedelo, že ako jediné zostáva v súťaži, neviem posúdiť,“ povedal Mikloš. Myslí, že fakty hovoria v prospech férovosti tendra, lebo konečná ponuka nemeckoruskofrancúzskeho konzorcia bola vyššia „oproti pôvodnej indikatívnej cene, ktorú dalo niekoľko mesiacov predtým“. Rozdiel bol podľa Mikloša niekoľko desiatok percent. „Ak by vedeli, že sú v súťaži sami, nedávali by vyššiu cenu, ako tú indikatívnu.“
Zlyhal výber poradcu
Premiér sa pozastavil nad tým, ako mohol privatizačný poradca Credit Suisse First Boston dostať za svoje služby 31,5 milióna dolárov, keď privatizačná komisia nakoniec nemala medzi kým vyberať. Pôvodne sa však o kúpu 49 percent akcií SPP uchádzalo 9 spoločností.
Vládna správa tvrdí, že pri výbere privatizačného poradcu bol porušený zákon o verejnom obstarávaní. Premiér nespresnil, v čom.
Kritizoval aj to, že náklady, ktoré si vyúčtoval poradca, neboli podložené dokladmi. Novinárov včera premiér upozornil na výdavky, ktoré poradca mal zaplatiť tretej strane, pričom podľa neho nie je zrejmé, komu časť peňazí určená pre privatizačného poradcu vlastne išla.
Credit Suisse First Boston si na právne služby najímal spoločnosť Linklaters.
„Netuším, o čo ide,“ reagoval na premiérove dohady Mikloš.
Ďalší argument, ktorý má dokazovať, že zlyhal výber privatizačného poradcu, spočíva podľa premiéra v tom, že nebola vybratá cenovo najvýhodnejšia ponuka. Ak by bol vtedy vybraný privatizačný poradca, ktorý skončil vo výberovom konaní na druhom mieste, Slovensko by za poskytnutie jeho služieb zaplatilo 18 miliónov dolárov, tvrdí premiér Fico. Vysvetľuje, že druhý v poradí pri výbere poradcu ponúkol sumu 18 miliónov dolárov ako svoj strop.
Podľa premiéra je zatiaľ predčasné hovoriť o trestnoprávnej zodpovednosti. „Vláda neriešila problém, či niekto zobral, alebo nezobral úplatok.“
Mikloš pripomenul, že Fico bol členom privatizačnej komisie za opozíciu. „Odstúpil z nej preto, aby mohol neskôr z toho takto vytĺkať politický kapitál.“
Generálny prokurátor, ktorému dnes vláda odporučila, aby túto privatizáciu preveril, uviedol, že na dnešnom zasadnutí kabinetu sa v súvislosti s predajom SPP nedozvedel nič nové.
Bol to najväčší obchod v histórii krajiny
Priamy predaj akcií SPP odporučil poradca. Odôvodnil to možnosťou získať pre slovenský podnik partnera s kvalitným knowhow a vplyvom v brandži.
Predaj takmer polovice akcií Slovenského plynárenského priemyslu (SPP) je najväčší obchod, aký slovenská vláda vo svojej histórii urobila, respektíve, aký bol na Slovensku vôbec urobený.
Celá transakcia trvala približne dva roky. Predaj všetkých akcií alebo aspoň majority nebol možný, zakazoval to zákon o strategických podnikoch. Na názory, že riadenie podniku má ostať v rukách štátu, pravicová časť prvej vlády Mikuláša Dzurindu zvykla reagovať pripomenutím stavu, v akom prebrala podnik od Jána Duckého.
Priamy predaj
Privatizačného poradcu vybrala vláda v medzinárodnom tendri, ktorý štartoval inzerátmi vo Financial Times, Economiste a Trende koncom roka 2002. Víťaz – značka Credit Suisse First Boston – má také medzinárodné krytie, že nevyvolal diskusiu o čistote výberu. Privatizácia SPP tak mala šťastie, že jej poradca sa nedostal pod kritiku médií tak, ako napríklad Deutsche Bank a Slávia Capital v prípade predaja podielu v Slovenských telekomunikáciách.
Na prvú podstatnú otázku – aký spôsob predaja použiť? – prišla rada urobiť to priamym predajom celého balíka 49 percent akcií. Do úvahy prichádzala ešte možnosť predať akcie na burze alebo kombinácia – časť na burze, časť priamo.
Výhodou priameho predaja mal byť najvyšší výnos a možnosť získať partnerov, ktorí hrajú v európskom plynárenstve najvyššiu ligu. To druhé sa podarilo, o prvom je diskusia.
S osobitným návrhom prišiel vtedajší minister práce Peter Magvaši. Predať priamo sa mala štvrtina akcií, druhá mala kryť akési dôchodkové fondy, ktorých akcie sa mali rozdať medzi občanov. Tento nápad neprešiel, pretože by znamenal nižší výnos pre štát a podnik by nezískal zahraničný manažment, ktorý by mal motiváciu ho rozvíjať a netunelovať.
Chudobný Gazprom
Dvojica Gaz de France a Ruhrgas, ktorá už v súčasnosti riadi SPP, naozaj patrí medzi vážnych hráčov. Tesne pred privatizáciou to dokonca vyzeralo, že o slovenský podnik sa pokúsi absolútna európska špička. Pôvodné konzorcium totiž malo troch hráčov. Najprv bol ako tretí oznámený Snam – dcéra talianskeho gigantu Eni. Ten sa niekoľko mesiacov pred podaním záväzných ponúk stiahol, no nahradil ho najviac obávaný konkurent Západoeurópanov – ruský Gazprom.
Moskovský denník Vedomosti vtedy informoval, že Francúzi a Nemci ponúkli Rusom podiel v konzorciu za pol miliardy dolárov. Minimálna cena, ktorú chcelo nové konzorcium za polovicu SPP zaplatiť Slovensku, bola 2 miliardy dolárov, slovenská vláda očakávala o približne miliardu dolárov viac.
Gazprom mal však v tom období problém s hotovosťou, a tak partnerov presviedčal, že zaplatí plynom. A hoci trojica napokon SPP získala, Gazprom sa nikdy k riadeniu slovenského podniku nedostal. Peniaze totiž nenašiel ani rok po privatizácii podniku. Naďalej tak pokračuje tradícia, v ktorej si miesto šéfa predstavenstva v polročných intervaloch striedajú Nemci a Francúzi.
(kc)
