Aj v knihe Chlapec bez mena nenapísané neznamená vždy aj nevypovedané. Neoslovuje nás len text Slávky Liptákovej, výrečné sú aj ilustrácie Fera Liptáka. Príbeh manželského tandemu potvrdzuje, že profesionálna spolupráca členov jednej rodiny môže mať inšpiratívny výsledok.
Nikto sa nepamätal, ako sa volá. Ani on sám. Hovorili mu jednoducho „tento“. Prvá veta, ktorá rozprávanie neopustí do samého konca. Určuje osud hlavného hrdinu, siroty.
Chlapca bez mena, čo je aj názov rozprávkovej knihy manželov Liptákovcov. Bez mena, na ktoré si nikto nevedel rozpomenúť. Len starká, s ktorou žil, ho azda poznala, no tiež ho volala len „chlapče alebo darebák“. Na tomto svete má však všetko svoje meno. A čo ho nemá, o tom sa nehovorí. Aj o chlapcovi sa prestalo hovoriť, akoby neexistoval.
Od ostatných ľudí ho nelíšilo len chýbajúce meno či dom z nepálených tehál, ale aj samota. Nielen ich dom stál ďaleko od ostatných. Starká hovorievala, že: „Keď človek nikoho nemá, nemá za kým smútiť.“
A tak aj spolu naoko žili, akoby nemali jeden druhého. Láska je len medzi riadkami. Nenapísaná. Nepovedaná. Len tušená. Aspoň, že ju tuší aj chlapec bez mena.
Keby nie, rozprávka by sa až príliš podobala na stokrát reinterpretované príbehy umolestovanej slovenskej dediny, uväznenej v uzavretom kruhu „zlá správa nechodí nikdy sama, ale ako husy, jedna za druhou“, ktorej hrdinom nie je dopriate z tohto kolobehu vybočiť. Osud je na nich až neúnosne prísny.
A hoci ani tým našim šťastné náhody nejdú v ústrety (Emil, chlapcov starý otec, prichádza za starkou po tridsiatich rokoch, tá je už však nebohá), autorka predsa len vnáša do ich života trochu radosti (vzniká priateľstvo medzi Emilom a chlapcom). Ich spoločný život, hoci je netradičný, je nakoniec v kontraste so životom ľudí z dediny, ktorí robia „hlavne to, čo ich nebaví“, akýsi krajší, úprimnejší.
Dedinské prostredie je pokrytecké, ale nie nevyhnutne zlé, ako to dokazuje postava mäsiara. Presvedčivo ho dotvára aj farár, ktorý „bol mizerný rečník. Nikdy nehovoril bez papiera, aj to napísané sa mu v ústach polámalo“, a navyše neoplýval veľkou láskavosťou. Tá sa (ne)prejaví, keď sa Emil snaží zistiť chlapcovo meno z matriky.
Hoci je v rozprávke cítiť ťažkopádnosť slovenského vidieka, akosi na človeka nedolieha. Autorka nahliada do neradostných životov a neodvážnych pováh obyvateľov dediny, starkej či Emila len malou škárkou. Pozornosť upriamuje najmä na príbeh chlapca, z ktorého necháva tušiť nádej. Nádej, že jeho život bude iný. Ako by aj nemohol byť. Je predsa iný. Je bez mena.
A čo meno nemá, môže si ho vymyslieť. Dokonca lepšie, než aké by mu dali iní. Veď predsa „svet k nemu prehovára tými najrôznejšími hlasmi“.
Presne, ako aj kniha samotná. Získava si príbehom, ale aj vizuálnym stvárnením. Ak vás zaujme najmä to, príležitosť vidieť viac z výtvarnej tvorby Fera Liptáka ponúka jeho výstava v bratislavskej Ex Café do 14. januára.
Slávka Liptáková, Fero Lipták: Chlapec bez mena.
Vydala Slávka Liptáková s podporou združenia Index a ART friends, 2007.
Autor: Mária Bulková Autorka je publicistka
