odstúpila z troch svojich dvojhier a so zraneným stehenným svalom sa trápila vo všetkých štvorhrách. Djokovič vyhral všetky svoje dvojhry a tri zo štyroch mixov.
Ako ste spokojný s úvodným vystúpením svojho zverenca v sezóne?
„Djokovičova forma stúpa, v Hopmanovom pohári neprehral, hoci zo začiatku bolo na ňom vidieť úvod sezóny. Pripravovali sme sa týždeň vo švajčiarskej Crans Montane, týždeň v Monte Carle. Tu musel v mixoch behať a udierať aj za zranenú Jankovičovú. Mal toho na pleciach dosť a odnieslo si to pravé rameno, mimoriadne zaťažené, no malo by to byť v poriadku.“
Ste jediný slovenský tréner, ktorý priviedol dokonca zahraničnú hviezdu do svetovej trojky. Svojho času urobil Karol Šafárik z Miloša Mečířa svetovú štvorku a Miloš doviedol Karola Kučeru na 6. miesto. Aký je to pocit, keď trénujete hráča z absolútnej špičky?
„Jednoznačne úžasný. Osobne to však až tak neprežívam, lebo som pohltený prácou. Všetko obetujem Novakovmu cieľu dostať sa na vytúžené 1. miesto na svete. Určite je to veľké zadosťučinenie. Akiste to takto hodnotia aj ľudia na Slovensku a veľa fanúšikov začalo sledovať tenis viac ako predtým, ak sa to dá takto povedať, aj vzhľadom na to, že momentálne nemáme mužov v prvej stovke. Veľa ľudí, ktorých som predtým nepoznal, ma oslovuje. Je to fantastický pocit, ktorý aj veľmi zaväzuje, ale som ochotný tomu čeliť.“
Keby vám niekto pred časom predpovedal, že budete trénovať mužskú svetovú trojku, uverili by ste?
„To vôbec. Mal som Dominika Hrbatého, s ktorým sme atakovali desiatku tesne pod ňou. Bol to a ešte stále je skvelý hráč, a takisto som viedol asi dva a pol roka Karola Kučeru, ďalšieho výborného tenistu. Už som si myslel, že som dosiahol maximum. Také talenty sa nerodia často, na velikánov treba čakať ďalšiu generáciu, takže už som nepočítal s tým, že môžem niečo veľké dosiahnuť. Pravdepodobne preto, že okolie vie oceniť moju prácu v tenise a pre tenis, tak sa zhodou priaznivých okolností stalo, že ma oslovili vziať na starosť Djokoviča. Ale ani vtedy, v začiatkoch, som nepredpokladal, že sa to môže tak pozitívne vyvinúť.“
Máte taký pocit, že zahraničné médiá vám teraz venujú viac pozornosti, ako keď ste boli aktívny hráč?
„Ťažko sa to porovnáva. V mojom najlepšom období som prežíval akúsi slávu, vyhral som turnaj ATP Czechoslovak Open 1987 v Prahe, česká verejnosť ma dobre poznala, a aj keď som mal Dominika, tak bola veľká sláva, ale to všetko v rámci Slovenska alebo bývalého Československa. Hrialo ma to, ale vo svetovej verejnosti som nebol asi taký známy ako teraz. Nevnímam to ako nejaký rozdiel, snažím sa zostať stále rovnaký, rád by som pomohol dobrej veci, a to je pre mňa prvoradé. Pochvalu si vážim, ale viem, že musím ďalej tvrdo pracovať.“
Slovensko nemá hráča v prvej stovke, po dlhých rokoch to vyzerá, že nebude mať zástupcu priamo v hlavnej súťaži mužov na Australian Open. Prestávajú ho pozývať aj na Hopmanov pohár. Jediní dvaja mohykáni tu v Perthe ste boli vy a Juraj Králik, ktorý organizoval úspešnú výstavu s Martinou Navrátilovou. Čo si myslíte, koľko môže trvať rokov, kým sa objavíme znovu v Perthe?
„Ťažko to ohraničiť a predpovedať. Je to dané množstvom okolností a máme aj generačný problém. Na Slovensku sú stále podmienky, hráči sa aj snažia, tvrdo trénujú, ale došlo k istej stagnácii. V posledných rokoch sme boli zvyknutí vídať našich tenistov a tenistky v hlavných súťažiach grandslamových turnajov. Bohužiaľ, asi chýba tá atmosféra, čo bola predtým, hráči by mali mať vyššiu srdnatosť, vôľu urobiť niečo navyše, byť lepší ako tí druhí, odtrénovať aj niečo navyše, nielen to, čo tréner povie a dať do toho srdce. Treba dať hlavy dokopy, porozmýšľať a vytvoriť atmosféru. V našom tenise chýba väčšia komunikácia medzi hráčmi, trénermi, odborníkmi a zväzom. Sme malá krajina na to, aby sme prestali komunikovať. Načim dať dokopy bývalých hráčov a trénerov. Neslobodno zabúdať ani na žiadnych bývalých trénerov ako napríklad Karola Šafárika, Jana Kukala a ďalších. Treba všetkých pozvať k stolu a dokonale pomenovať, kde a v čom je problém. Priznávam, azda aj naša generácia - Mečíř, Stankovič, ja, Kučera a Hrbatý by sme mali byť iniciatívnejší a vziať viac vecí do rúk. Ono to navonok vyzerá veľmi pekne, máme NTC, máme históriu, tradície, dvorce, podmienky na výsledky, a napriek tomu nemáme hráčov. Vnútorne sa objavili rôzne malé veci, čo treba rozobrať a pomenovať. Nastalo obdobie stagnácie, treba ho využiť, sadnúť si a len ísť do toho.“
Aj Austrálčania prežívajú krízu. Vypadli zo špičky, ledva sa dostanú dvaja priamo na grandslamové turnaje a rozhodli sa pritiahnuť späť legendy. Či už Rocha k Hewittovi, Bradtkeovú k Molikovej, Raftera k juniorom. Svojho času nám Mojmír Mihal prezradil, že niekedy, keď zájde do NTC, tak ho prekvapí, že hráči hádžu rakety, alebo nesplnia všetko, čo im tréner prikáže. To by sa za čias Šafárika alebo Mečířa nemohlo stať, všakže?
„Odvrávať alebo oponovať v konštruktívnom zmysle sa dá, a je to prospešné. Za našej éry sme veľa rozprávali o tenise, ale autorita tam musí byť. Rešpekt sa vytvára prirodzene, my sme Karola Šafárika vysoko uznávali. Keď sa pozrieme na vec z druhej strany, ani vyvolávanie umelého rešpektu nikam nevedie, tréner si ho musí vybudovať prirodzene. Inak vzniká napätie a stresy. Pre hráčov je tenis časovo a finančne veľmi náročný, ale aj tréner musí veľa obetovať, cestovať a musia sa jeden druhému otvoriť. Môžem to potvrdiť na Djokovičovi. Nielenže tvrdo trénuje, ale robí popritom a aj mimo dvorca tisíc iných maličkostí, ktoré pomáhajú jeho športovému a osobnostnému rastu. Načim si vstúpiť do svedomia, hráč sa musí stať absolútnym profesionálom, a nie je to len o tenise. Je to otázka disciplíny a usporiadanosti života.“
Zabŕdnime ešte trochu do to škandálu s nelegálnym tipovaním. Súhlasíte s Johnom McEnroom, že tenisu hrozí ruská mafia?
„John bol vždy rebelant, hovoril otvorene, ale určitým spôsobom má asi pravdu. Veľmi záleží na hráčovi, či predá dušu. Šport sa nikdy nepredáva a žiadny zápas by sa nemal odovzdať. Šport musí zostať čistý, bez podplácania a podvodov, vychovávať mladých. Súhlasím aj s Martinou Navrátilovou, že je to veľmi nebezpečné. Pre tenis je to čierny bod, ak to takto ďalej pôjde. Ale ja verím, že tie najsilnejšie osobnosti sa presadia, čierny bod vymažú a vyhrá čistota bieleho športu.“
Predvlani a sem-tam ešte aj vlani bolo v britských médiách veľa šumu o prestupe Novaka do britských farieb a prijatí britského občianstva. Prečo?
„Nepoznám všetky podrobnosti, vošiel som do jeho tímu až v čase, keď už to utíchlo. Neviem, ako to vzniklo a zaniklo, ale viem, že jeho otec mu chce len to najlepšie. Pravdepodobne v tom čase nemal takú opateru a také podmienky v Srbsku, ako má teraz. Prirodzene, keď už je tak vysoko, je záujem, aby ho udržali doma. Jednoducho si ho začínajú viac vážiť, už teraz sa stal akýmsi národným hrdinom, Srbsko je na nohách a aj jeho mladší bratia trénujú a majú tenisový talent.“
Nole tu v Perthe bol s kompletnou rodinou, rodičmi a bratmi. Nie je vám clivo za vašou?
„Jasné, že mi je ľúto, keď nie sú pri mne. Ale už som si na ten život zvykol, aj moja rodina. Najzlatšia je moja dcéra Natália. Takto pred rokom ma poprosila, že keď Noleho dovediem do desiatky, že by som sa aj mohol vrátiť domov. Ale podarilo sa to rýchlo, teraz mi povedala, že môžem skončiť, keď bude jednotkou. Je to posilňujúce, ale aj ťažké. Som na okruhu už 25 rokov, som profesionál, nič neľutujem, vybral som si správne a ďakujem rodine za veľkú podporu.“
Autor: Melbourne
