duše nemajú.

Zdanlivo víťazstvo Michaila Saakašviliho v gruzínskych prezidentských voľbách a výrok senátorky New Yorku Hillary Clintonovej, ktorého sa dopustila v rámci svojej prezidentskej predvolebnej kampane, nemajú súvislosť. Mne obe správy v pondelok ráno udreli do očí, až som na chvíľu zabudla, že novinár má byť objektívny a dala som voľný priechod svojim sympatiám, politickým vášňam a feministickým pocitom.

Nie, že by mi tučný štyridsiatnik Saakašvili bol zasa taký sympatický, že by nerobil chyby a prešľapy. Ale jeho snaha zbaviť sa ruského tlaku, oslobodiť sa od vplyvu a „bratskej“ pomoci veľkého suseda a odstrániť z gruzínskych hláv nánosy komunistického dedičstva, to všetko je mi blízke.

Navyše, Saakašvili i napriek viacerým fatálnym nedostatkom má jednu vlastnosť, ktorá je v politike prisudzovaná skôr ženám než mužom, a často je považovaná za nedostatok. Cit, zmienenú vášeň, neskrotný temperament. Jednoducho Saakašvili má, na rozdiel od Putina, dušu. Aspoň ja ju, prepáčte mi pán Bush, v očiach Saakašviliho zreteľne vidím, zatiaľ čo v studených očkách ruského lídra, tak ako Hillary, nič oduševneného nenachádzam.

Pani Clintonová by sa mohla stať Putinovou kolegyňou, napriek tomu si púšťa jazyk na prechádzku. Správa sa podobne netakticky a neprozreteľne, ako gruzínsky Míša.

Saakašvili usporiadal oveľa demokratickejšie voľby než boli ruské parlamentné voľby a budú tie marcové prezidentské.