TEL AVIV. George Bush sa snaží o prielom na Blízkom východe. O niečo podobné sa pokúsil aj jeho predchodca Bill Clinton.
Rokovania, ktoré viedol s vtedajším palestínskym lídrom Jásirom Arafatom a izraelským premiérom Ehudom Barakom, sa však skončili fiaskom. Po summite v Camp Davide v roku 2000 sa začala takzvaná druhá intifáda, ktorá bola nielen koncom nádejí na mier, ale aj sériou mimoriadne krvavých udalostí.
Clinton pritom na rozdiel od Busha nikdy nevyvolával také negatívne emócie a nepokúšal sa o mier v takom pre Ameriku nepriaznivom období. Aj tak mu to nevyšlo.
Viacerí analytici aj pamätníci za príčinu zlyhaní označujú neserióznosť Arafata, neskúsenosť Baraka, aj prehnanú snahu Clintona dosiahnuť dohodu. Ten bol možno až príliš pod vplyvom miesta, kde sa všetko odohralo. V Camp Davide totiž v roku 1978 „dokopali“ k mieru egyptského prezidenta Anwara Sadata a izraelského predsedu vlády Menachema Begina.
Rok 2008 nie je rokom 2000, Bush nie je Clinton, Abbás nemá podporu ulice ako Arafat a Olmert je ešte menej charizmatický ako Barak. Očakávania sú však také nízke, že sa paradoxne môžu zrodiť výsledky. Niektorí izraelskí komentátori naznačujú, že obaja sú takí nepopulárni, že si môžu dovoliť viac riskovať. A na to údajne hrá Bush.
Najskôr požiadame Busha, aby stopol Izrael pri stavaní osád.
Mahmúd Abbás palestínsky prezident
Autor: mik
