z technických príčin opustili nákupné centrum a prosíme o rešpektovanie pokynov SBS.“
No super, vravím si, dáky somár nahlásil bombu a teraz všetci pustia tašky a za výskania hysterických pipiniek sa natlačia do východov.
No Slováčisko je tvor nedôverčivý, a najmä nákupovchtivý. Takže okrem pár jednotlivcov nebolo badať žiadne zmeny na správaní davu ľudí. Nastúpim do auta a teším sa, že parkujem „len“ na prvom a že rýchlo vypadnem.
Zmenu som zaregistroval až pri prvej rampe hlavou dolu s držaním bŕzd – zápcha. Vravím si, aká paráda, že som zaradený aspoň v rade. Podaktorí boli na tom aj horšie – tí, čo museli z boxu vycúvať s dovolením iného auta. „Ja som tolerantný vodič, jedného určite pustím,“ vravím si. Prešlo ma to po 45 minútach na tom istom mieste, ako mi to tam aj napadlo. Ľudia trúbili, vystupovali z áut, behali po parkovisku, vracali sa dokonca naspäť, nadávali. I ja som si zatrúbil. Pre radosť. Aj som zahrešil!
Spomenul som si na podobný videoklip od R.E.M., napadlo mi, koľké straty musia mať dnes obchodníci, myslel som, čo chudáci zamestnanci, a na veľa iných vecí. Konečne bol čas. Moje vyrovnané duchovno sa bilo s mojím nevyrovnaným temnom (temno víťazilo). Čo keby naozaj šlo o reálnu bombu, čo keby vypukol požiar, iná hrozba? To by sme tu museli takto čakať? A kde sú tí SBS-kári? Už teraz prezradím, že cestou dole som nestretol ani jedného. Skvelá organizácia.
Našťastie sa jedno auto pohlo. Predo mnou sa medzi sebou popúšťali a ja síce na tom istom mieste, ale začal som veriť, že dnes stihnem 21.20 Pelíšky. Kým sa pustilo medzi sebou celé poschodie, prišli sme na rad my. V tom čase som nadával ako pohan, lebo slovo zips asi málokomu čo hovorilo. No ale aspoň že som sa pohol.
Neviem, ako túto situáciu riešiť, len dúfam, že ju znova nezažijem. Lebo ak by šlo o skutočný poplach, pokapali by sme tam ako muchy. Vďaka dákemu vtipkárovi sa ukázala neschopnosť tohto nákupného centra reagovať na podobné situácie. Ako sú na tom ostatné? Ako diskotéky? Ako školy? Nemocnice?
P. S. Jedno auto som predsa len pustil, za čo som zožal pompézne trúbenie, jeden zdvihnutý prst a jedno poďakovanie a cesta dole zrazu vyzerala ako vždy.
palenik.blog.sme.sk
Autor: Ivan Páleník ml.
