Moje víkendy boli od detstva spojené s výletmi do lesa. Kedysi najmä s otcom, potom sme jedno obdobie chodili s kamarátmi na ryby. Na vysokej škole sme v rámci povinnej telesnej výchovy každú nedeľu vyrážali do Karpát a obišli všetky možné kopce - Vápennú, Vysokú, Troch jazdcov... k tomu sa postupne pridali trojdňovky do Tatier, Fatry alebo do Javorníkov, splavy, lyžovačky.
Vzhľadom na to, že som od skončenia školy nebol skoro nikdy oficiálne zamestnaný, mohol som si víkend urobiť v podstate kedykoľvek. Samozrejme, okrem soboty a nedele, lebo vtedy som skoro vždy vysielal v rádiu. Až keď som dostal asi dvojročnú rozhlasovú prestávku, uvedomil som si čaro "normálneho víkendu". Nikto mi netelefonoval, že som už dávno mal niečo odovzdať, žiaden stres, celú sobotu som mohol beztrestne preležať v posteli a v nedeľu ísť niekam s priateľkou na výlet. Najčastejšie na Devín, kam je to z Dúbravky cez kopec iba kúsok.
V posledných mesiacoch však tieto pokojné víkendy zase vymizli. V sobotu sa doma väčšinou upratuje a varí a potom ideme niekam von. No nemôžem dlho flámovať, lebo v nedeľu skoro vstávam a chystám sa na vysielanie. Celé doobedie si dopisujem scenár a vyberám hudbu. Potom odvysielam reláciu v rozhlase a pripravujem veci na ďalší týždeň, napríklad rubriku Kniha na tento deň pre rádio Viva a svoje knižné prezentácie v kníhkupectve Panta rhei. V tom čase bývam väčšinou už taký unavený, že po príchode domov rovno zaspím.
V poslednom čase sme začali chodiť do nového fitnescentra, kde je šliapanie na chodeckom trenažéri spojené s pozeraním filmov a následnou saunou. Neviem si to vynachváliť, lebo takáto "telesno-kultúrna aktivita" ma nabije novou energiou a večer vládzem ešte chvíľu čítať.
Ľudia mi často hovoria: "Ty máš úžasnú prácu. Čítaš si knihy a dostávaš za to peniaze." Svojím spôsobom majú pravdu, hoci často mám pocit, že asi sedemdesiat percent toho, čo robím, spočíva v rôznych produkčno-organizačných aktivitách. Treba si pozháňať knihy, dohodnúť hostí, hercov, všetkých niekoľkokrát obvolať, vybaviť pozvánky, plagáty a množstvo podobných vecí. Čítanie je skôr za odmenu a potom ma často ťaží svedomie, čo všetko som ešte nestihol. Milujem obdobia, keď viem, že mám aspoň dva dni úplne voľné a môžem si s chuťou čítať, čo len chcem. A pekne s pôžitkom - od začiatku až do konca.
Občas zažívam mesiace, keď skoro každý týždeň niekam cestujem. Vtedy už nenávidím čo i len pomyslenie, že sa o týždeň budem musieť zase trmácať s podivnými spolucestujúcimi, meškať, nestíhať vlak alebo lietadlo, či čakať o polnoci na autobusový prípoj niekde, kde to vyzerá, že tam prišiel posledný autobus pred prvou svetovou vojnou.
Na druhej strane, mám občas veľmi rád pocit, že musím v krátkom čase rýchlo dokončiť desať vecí, s ktorými by som sa inak babral mesiac a môžem niekam na dva týždne vyraziť. Do Ríma, Lisabonu, New Yorku, Londýna, alebo na miesta, kde som ešte v živote nebol.
Asi pred dvoma rokmi sme začali chodiť s mojimi dvoma kolegami z bývalého rádia Twist na predĺžené víkendy po pekných miestach na Slovensku. Boli sme už v Oraviciach, v Jeresku, v Nižnej Boci, v Šumiaci či v Terchovej. Celé to obetavo organizuje kamarát Peťo Béreš a mám pocit, že je sám vždy prekvapený, ako nám to zase vyšlo. Najnovšie je na rane Špania dolina.
Za svoju ďalšiu víkendovú aktivitu sa môžem poďakovať svojmu kamarátovi Peťovi Krištúfkovi. Pred zhruba desiatimi rokmi sme spolu založili tradíciu víkendového gastronomického seminára, ktorý spočíva v tom, že zhruba desať ľudí sa dohodne na určitej gastronomickej téme - napríklad smradľavé jedlá. Každý odprezentuje svoj príspevok a potom sa všetci kráľovsky najedia.
Moja túžba po spoločenských kontaktoch však v posledných rokoch dosť upadla a nebyť Petra, klub by už pravdepodobne zanikol. Nedávno sme mali napríklad seminár na tému - jedlá k vínu spojený s prezentáciou jedenástich skvostných španielskych vín. Summa summarum, keby tak víkend trval aspoň tri dni, bol by som spokojný.
(zš)
FOTO SME - Miroslava Cibulková
