Päťkrát ho navrhli na Nobelovu cenu za literatúru.
Žiadny obyvateľ Estónska takú slávu a obľubu nezískal.
Síce sa laureátom najvýznamnejšej ceny nikdy nestal,
ale väčšina Estóncov vie, že by si ju zaslúžil.Najznámejšie a najúspešnejšie dielo Jaan Kross napísal už pred tridsiatimi rokmi. Román "Blázon Jeho Veličenstva" (Keisri hull) vyšiel v roku 1978 a preložili ho do dvadsiatich jazykov. Žiadne estónske literárne dielo v toľkých prekladoch nepreložili a žiadny iný estónsky spisovateľ nedosiahol taký obrovský náklad svojej knihy ešte v sovietskych časoch, ako Kross.
Narodil sa v Tallinne, keď to ešte bolo normálne, európske mesto, ktorého obyvatelia netušili, že sa onedlho stanú proti svojej vôli súčasťou komunistickej veľmoci. A že to zásadne ovplyvní osudy väčšiny z nich vrátane Krossa. Hoci, práve Kross fascinuje svojím nadhľadom nad vecami, ktoré iných privádzajú do šialenstva. Ako dvadsaťštyriročný skončil úspešne právo v Tarte. Písal sa rok 1944. Nebolo to dobré obdobie pre Estónsko a to, čo sa stalo mladému právnikovi, je symbolické. Najprv ho hneď po ukončení štúdia zatkli za protinemeckú propagandu. Prežil vo väzení šesť mesiacov. Len čo vyšiel na slobodu, zistil, že všetko je úplne inak.
Z basy do basy
Pri delení Európy medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom si totiž Hitler od Stalina vyžiadal baltské krajiny, a tak Estónsko rozhodnutím väčších a silnejších pripadlo najprv Hitlerovi. Stalin sa ho však napokon rozhodol "oslobodiť" a v záujme estónskeho ľudu pripojiť k svojej ríši. A tak mladý Kross nepobudol na slobode ani celý rok.
Len čo si odpykal trest za hanobenie Nemeckej ríše, už ho poslali do sovietskeho koncentráku ako podozrivý živel. Oficiálne ho mali prevychovať preto, že jeho otec vlastnil nehnuteľnosti. Chlapci z buržoáznych rodín a ešte k tomu Estónci potrebovali podľa sovietskych úradov mimoriadne tvrdú prevýchovu. Kross strávil v Bulave, najprv v Krasnodarskom kraji a potom v nehostinnej republike Komi dlhých deväť rokov - od roku 1946 až po pamätný rok 1954, keď ho zachránila prvá vlna masového prepúšťania politických väzňov. Jeho hlavnou výhrou bolo, že na rozdiel od mnohých prežil.
Šoky
Najzaujímavejšie a najcennejšie na Krossovi bolo, že veci videl originálne. Nepodliehal spoločenským klišé, neznášal čiernobiele vnímanie vecí a zažité pravdy ho rozčuľovali. V roku 2002 v denníku Mládež Estónska šokoval čitateľov opisom situácie v lágri, keď tvrdil: ...v Komi som sprchu mal každý večer. Pracoval som tam ako baník a dávali nám možnosť udržiavať sa v čistote. S jedlom boli samozrejme problémy, ale z domova mi chodili balíčky, a tak bolo možné sa najesť, zvlášť ak bol človek mladý a netrpel žiadnymi chorobami."
Estónska predstava o najkrutejších podmienkach v stalinských lágroch dostala riadnu trhlinu. Lenže pravda bola pre spisovateľa cennejšia než akýkoľvek spoločenský dopyt. Samozrejme, že nikdy sovietske časy, tým skôr Gulagy neidealizoval. Naopak, Sovietsky zväz ako štátnu štruktúru úprimne nenávidel a tisícky zmarených estónskych životov, umučených politických väzňov a okupáciu svojej vlasti Moskve do svojej smrti neodpustil.
Blázon Jeho Veličenstva
Jeho literárne začiatky má na svedomí žena s poetickým menom i literárnym talentom, poetka Ellen Nijt. Bola síce vydatá a on ženatý, obaja mali deti, ale city sa nedali, ako neskôr spisovateľ spomínal, nijako ovládať. Keď sa vrátil z lágra, Ellen vydala básne, ktoré tam napísal. Zdali sa jej geniálne, a tak využila svoj veľký vplyv vo Zväze spisovateľov Estónska. Ukázalo sa, že obdiv k prvotine Krossa nebol spôsobený len slepou zamilovanosťou.
Aj v Európe sa neskôr Kross začal presadzovať. Známa sa stala jeho prozaická tetralógia Medzi tromi morovými ranami z roku 1970, alebo román Hodina na otáčacej stoličke. Najúspešnejší je však román Blázon Jeho Veličenstva. Práve zaň v roku 1980 získava titul "národný umelec ZSSR a dielo je s veľkou pompou zaradené medzi povinnú literatúru na estónskych gymnáziách. Slovenský spisovateľ vydal túto knihu v roku 1985.
Nie politike
Kross sa však dožil oveľa významnejších cieľov. Aspoň on vnímal znovunadobudnutie slobody a suverenity pre Estónsko ako svoje osobné víťazstvo a šťastie. V roku 1992 vyhlasil: "Nezávislosť, to je v skutočnosti to, o čom som sníval. Ale forma mojím snom nezodpovedá. To, ako je táto sloboda a nezávislosť realizovaná, má obrovské medzery."
Spôsobil tým veľkú nevôľu. Napriek tomu sa mohol stať prezidentom. Prehovárali ho, presviedčali a keby podľahol, asi by ho za hlavu štátu nakoniec zvolili. Lenže on nechcel. "Som príliš suverénna figúra," bránil sa a tvrdil, že keby mal rozpísanú kapitolu novej knihy, neodtrhla by ho od tvorby ani oficiálna návšteva belgickej kráľovnej. A že nakoniec jeho najväčším potešením je dvanásť vnukov, ktorých má a ktorí by ho v prezidentskom úrade istotne rušili.
Rok a pol pred vlastnou smrťou predniesol vnímavú smútočnú reč nad rakvou exprezidenta Estónska, spisovateľa a svojho dávneho priateľa Lennarta Meriho. Bolo cítiť, že si uvedomuje, ako rýchlo sa jeho čas blíži ku koncu.
Petra Procházková
