Stretli sme sa pri príležitosti bratislavského krstu mimoriadne výpravnej knihy Tretí Everest, ktorú napísal s Rudolfom Švaříčkom. Jej súčasťou je aj DVD film, ktorý sám nakrútil a o jeho kvalitách sa pochvalne vyjadrujú aj profesionálni filmári. Bol nevtieravo komunikatívny. Jeho vyjadrenia občas pripomínali čítankové tézy, ale Bém je chlap, ktorému človek skrátka verí.

Ako psychiater ste sa dlhodobo venovali problematike závislostí, ako politik vstupujete do verejného života, ako pražský primátor riadite významné európske mesto, ako horolezec ste nedávno dobyli Mount Everest. Viete povedať, aký je medzi týmito aktivitami súvis, ak nerátame fakt, že ich všetky robíte vy?

To je dobrá otázka, ešte mi ju nikto nepoložil. Možno je to vnútorná potreba niečo meniť, o niečo sa snažiť, hľadať nejakú cestu, mať cieľ, klásť si pred seba výzvy. A určite aj potreba pomáhať, ktorá je, myslím, typická aj pre moju primátorskú prácu. Snažím sa pomáhať mestu a ľudom v ňom, aby bolo lepšie, bezpečnejšie. Profesionálnu stránku vnímam predovšetkým ako službu - to je zasa spoločný menovateľ medzi psychiatrickou profesiou a politickou praxou.

Čo vám dávajú hory?

Je to miesto, kde sa cítim najviac sám sebou. Inšpirujú ma, odpočívam v nich. Nachádzam tam sám seba, ale aj množstvo inšpiratívnych ľudí, buď horolezcov, alebo aj miestnych obyvateľov.

Keď zoberieme chronologicky vaše súčasné aktivity, prvé bolo lezenie, nie?

Lozím už takmer tridsať rokov. Bol som chlapec, ktorý mal rád dobrodružstvo, adrenalínové zážitky, od malička som bol vychovávaný k súťaženiu, zápasu o prvenstvo a úspech. Že keď chcem niečo dosiahnuť, musím veľmi veľa investovať. Že nič nie je zadarmo a v horách to platí dvojnásobne. Je za tým výchova, rodičia, šport, prvé nesmelé zážitky na cvičných skalkách.

Boli vaši rodičia horolezci?

Neboli, ale mali k horám veľmi blízko, boli zdatní turisti, horali, brali nás do hôr, naučili nás mať ich radi.

Vašou celoživotnou psychiatrickou orientáciou sú závislosti. Zdá sa mi, že ste totálny protipól závislého človeka. Je to dôvod, prečo ste si toto poslanie vybrali?

V živote hľadám nezávislosť a slobodu a verím, že je to jedna z najdôležitejších vecí pre každého človeka. Len tak môže človek nájsť sám seba. Len ak to nájdete a zistíte, čo potrebujete, chcete a môžete zistiť, čo potrebujú tí druhí. Podľa mňa môže najviac druhým pomôcť človek, ktorý vie, aké sú jeho vlastné možnosti a schopnosti, dokonale sa pozná a vie, čo môže dať zo seba navyše. Na druhej strane žijeme vo svete závislostí, sme závislí od životného štýlu, od pohodlia, od práce, jedla, najrôznejších životných vzorcov alebo návykov, rýchlych áut, módnych vecí. Musím sa priznať, že aj na lásku k horám sa dá pozerať ako na istú formu závislosti. Skrátka, vždy idem za nejakou myšlienkou, a opäť zdôrazňujem, že to je práca mojich rodičov.

Sú za tým nejaké idey alebo konkrétny príbeh?

Naše životy ovplyvňujú silné osobnosti, autority, naše vzory. Rodičia si želali, aby som bol lekárom. Asi to chceli preto, lebo môj dedko bol slávny český lekár, hoci oni obaja boli vysokoškolskí pedagógovia v technických profesiách. Jednoducho, predurčili ma na to, aby som išiel v dedových stopách. A ako už to chodí na lekárskej fakulte, dlho som hľadal odbornosť, dokonca som ani sám nebol presvedčený, že medicína je pre mňa to "pravé orechové". Na gymnáziu ma to napríklad ťahalo k filozofii, možno k prírodným vedám. Logickým kompromisom medzi týmto všetkým bola napokon psychiatria. No a potom ma mocne ovplyvnila sila osobnosti zakladateľa českej alkohológie a psychoterapie, pána docenta Jaroslava Skálu, úžasného človeka. Keď stretnete silnú osobnosť, ona vám pomáha ukazovať svetlo na konci tunela, a práve toto stretnutie rozhodlo, že som sa začal venovať profesionálne psychiatrii a špeciálne závislosti od návykových látok.

Pôsobili ste v Amerike, čo je krajina známa reštriktívnym postojom k ľahkým drogám. Naopak, vy ste známy liberál. Aký je váš názor? Napríklad známy bratislavský lekár Ivan Novotný nehovorí, že by marihuana bola horšia ako alkohol, ale tvrdí, že jej legalizácia by bola nebezpečná, lebo je to ďalšie svinstvo, ktoré by mohlo spôsobiť ďalšie problémy v nepripravenej spoločnosti.

Pána Novotného dobre poznám a vážim si ho, zastávam veľmi podobný názor ako on. Nepatrím totiž k liberálnym zástancom drogovej politiky, vždy som inklinoval skôr k strednému prúdu. Podľa mňa je dôležitý tvrdý prístup k organizovanému obchodu s drogami a na druhej strane si myslím, že keď už niekto do drogovej závislosti spadne, je potrebné liečiť ho a nezatvárať do väzenia. A treba tiež veľmi veľa investovať do oblasti prevencie, teda osvety. Rozhodnutie každého jedného tínedžera, že nebude brať drogy, musí byť výsledkom práce doma a v škole. Mnoho mladých ľudí je vo svojich "teľacích rokoch" schopných urobiť hlúposť, napríklad vyfajčiť cigaretu marihuany, a za ňu by nemali byť potrestaní. Z pätnásť- až sedemnásťročných detí sa nesmú robiť kriminálnici, v tom som bol proti tvrdej represívnej americkej protidrogovej politike, a vývoj mi dal za pravdu, lebo aj v Amerike sa to začína meniť na pravý opak, čo tiež nie je podľa mňa správne.

Ako teda hodnotíte publicistiku, povedzme, Jiřího X Doležala, ktorý je zástancom totálnej liberalizácie marihuany? Pýtam sa preto, lebo on o vás písal veľmi pekne.

Jirku tiež dobre poznám. Jeho názory sa vyvíjajú. V Československu boli trendy zamerané na postihovanie a zatváranie fajčiarov marihuany a on na ne reagoval. Každý má právo na svoj názor. Ten môj je výsledkom dvadsaťročnej praxe a štúdia na vynikajúcich amerických univerzitách, vytváral som dokonca manuály protidrogových politík.

Ako hodnotíte protidrogovú politiku v Česku a na Slovensku?

Oveľa lepšie poznám českú, je podľa mňa veľmi rozumná a komplexná. V každom okresnom meste máme poradne, rôzne nízkoprahové centrá, liečebné zariadenia pre ťažkých narkomanov. Myslím, že slovenská je podobná, tiež to robíte dobre.

Šéfovať veľkému európskemu mestu je určite ťažká vec, ktoré okolnosti vám to zjednodušujú a ktoré, naopak, sťažujú?

Praha je pre mňa najkrajšie mesto na svete. Primátorovanie mi spôsobuje obrovskú radosť, ale zároveň aj starosť. Neustále sa usilujem robiť veci lepšie. Chcem, aby sme mali lepšiu dopravu, aby autá jazdili pod zemou, aby sme mali nové trasy metra, aby pribudli cyklotrasy - sám som cyklista, aby v Prahe bolo bezpečne a takto by som mohol pokračovať ešte dlho. Starostí je v Prahe obrovské množstvo, ale keby neboli starosti, tak nie sú konfrontácie, nové ciele a motivácia meniť veci. To, čo robím, robím rád a baví ma to.

Aj na Slovensku sledujeme kauzu kontroverznej budovy Národnej knižnice. Vy ste jej zástancom, ako sa vyvíja situácia?

Je to obrovský oriešok, už samotný výber architektonického návrhu bol neštandardný, asi prvýkrát v našej novodobej histórii podľa pravidiel medzinárodnej architektonickej únie. V priebehu výberového riadenia, žiaľ, prišlo k niekoľkým pochybeniam, ktoré budú možno prekážkou toho, aby sme mohli ďalej pokračovať. Ďalším orieškom je, že Praha vybrala miesto pre knižnicu iba niekoľko sto metrov od Pražského hradu a architekt Jan Kaplický ju navrhol vysokú ako rozhľadňa na Petříne. Tretím problémom je, že česká vláda ústami premiéra hovorí, že nie sú na budovu ochotní dať peniaze. To sú vlastne také tri oriešky pre popolušku, a pri najlepšej vôli vôbec neviem, či knižnica bude, alebo nebude. Je veľmi pravdepodobné, že ak bude, tak v modifikovanej podobe. Možno nie dnes, ale Praha novú Národnú knižnicu potrebuje a určite ju v nejakej podobe bude mať.

Vyjsť na Mount Everest nie je bežný turistický výkon, ako ste sa pripravovali?

Pravidelne som trénoval rok pred výstupom. Ráno som vstával o piatej, dve hodiny som posilňoval, bicykloval a behal, o štvrť na deväť som už sedel za stolom v práci, nasledovala dvanásťhodinovka, večer ma niekedy čakali spoločenské povinnosti, o deviatej až jedenástej som prišiel domov a nútil som sa do druhej fázy tréningu. O polnoci som sa potom začal venovať manželke, ale spravidla už spala, niekedy na mňa počkala aj s trpkými výčitkami. No a o piatej zasa budíček, po štyroch hodinách spánku.

To sa nedá vydržať dlho.

Nedá. Našťastie, nepotrebujem veľa spať, bežne spím päť hodín, ale ten rok bol maximum, čo bol môj organizmus ochotný znášať.

Ako to znášala rodina?

Správne by bolo spýtať sa manželky, ale asi by odpovedala, že s ľahko vyčítavým úsmevom. Ja mám skvelú ženu, sama je horolezkyňa, veľa sme toho spolu v horách zažili. Má pochopenie. Ale, na druhej strane, mám ešte dvoch pubertálnych synov a ten jeden rok im ťažko vrátim, aj keď sa momentálne veľmi snažím im to vynahradiť.

Neprajníci vám vyčítali aj to, že ste si na dva mesiace zobrali neplatené voľno z primátorského kresla. Dokonca sa objavili aj hlasy, že v skutočnosti nie ste na žiadnej expedícii, ale na odvykačke v švajčiarskej klinike... tušíte prečo?

U nás v Česku sa zvykne hovoriť, že úspech sa neodpúšťa. Česká povaha je v zásade závistlivá a neprajná. Navyše, politika je tvrdé remeslo a kedykoľvek ponúknete svojim konkurentom príležitosť, radi sa vám poprechádzajú po hlave a po rebrách. Ja som však na to zvyknutý, takže, paradoxne, najväčšie prekvapenie z miery tej závisti a kritiky prežívali moji kamaráti, kolegovia z výpravy.

Kritici vám vyčítali aj to, že ste pri výstupe používali kyslík.

Vyliezť na vrchol Mount Everestu je v každom prípade mimoriadny fyzický výkon. Vyliezť hore bez kyslíka je nepochybne hodnotnejšie, športovejšie. My sme liezli bez kyslíka do výšky 8-tisíc metrov a použili sme ho iba na poslednú etapu, aj to po ťažkom rozhodovaní. Hlavný dôvod bol, že sa podľa predpovede malo pokaziť počasie, čo sa nakoniec nevyplnilo. Na vrchole nás čakalo bezvetrie a úplné ticho. To je mimoriadna situácia, lebo väčšinou tam buráca víchrica. Ten kyslík sme vlastne nepotrebovali, ale realitu už nikdy nemôžete vziať späť. Vážim si každého, kto vylezie na Everest a ak tam vylezie bez kyslíka, tak si ho budem vážiť mnohonásobne. Ale vždy platí, že hore vás nikto nevynesie a je to naozaj extrémna záťaž.

Boli tiež "zaručené správy", že vás na vrchol vyniesli šerpovia.

Tomu som sa musel veľmi smiať. Každý, kto vyjde hore, musí bojovať sám za seba vrátane šerpov.

Na južnej trase Everestu sú dve úplne extrémne miesta - dole je ľadopád Khumbu a hore Hillaryho výšvih. Ako ste ich vnímali?

Khumbu je na Evereste prvá drsná skúška. Je to jeden z najkrajších a zároveň najnebezpečnejších himalájskych ľadopádov. Živý ľadovec, obrovská masa, ktorá sa neustále mení, dole padajú kusy ľadu veľkosti panelákov. Takmer každý rok sa tam stane nejaká tragédia, ktorá stojí ľudské životy. Hillaryho výšvih je vo výške 8-tisíc metrov, keby bol nižšie, tak by to bola prechádzka. Takéto skalné stupne v Tatrách zdolá každý bez problémov, ale v tej výške je to veľmi náročné.

Zažili ste chvíle, keď ste si hovorili, že toto je koniec, ďalej to už nezvládnem?

Ja mám obrovskú vôľu a húževnatú povahu. Do poslednej chvíle som veril v úspech, aj keď ostatní už nie.

Bola táto expedícia v niečom mimoriadna v tom zmysle, že vo vás ostalo niečo silné a trvalé?

Každá expedícia človeka mení, každá v človeku nechá hlboký psychospirituálny zážitok. Táto bola výnimočná nielen tým, že sme stáli na najvyššej hore sveta, ale aj stretnutiami s tibetskými mníchmi. Pre mňa sú cesty do hôr vždy o hľadaní duchovného rozmeru.