BRATISLAVA. Výsledky zďaleka nie sú len vyjadrením športovcovho talentu. Sú tiež vizitkou schopností trénerov, metodikov, vedcov, ale aj funkcionárov, ba cez podmienky na šport aj politikov.
Československo sa pred pätnástimi rokmi delilo v pomere 2:1. Aktuálny pomer športových síl oboch krajín je však iný. Šéf Slovenského olympijského výboru František Chmelár ho v nedávnom rozhovore pre SME odhadol na 70:30.
Česko - Slovensko 81:19
Viete, aký je pomer financií, ktoré prúdia do športu v Česku a na Slovensku zo štátneho rozpočtu a z lotérií? Asi budete šokovaní. Slovenský šport nemá ani štvrtinu toho, čo český. V exaktnom percentuálnom vyjadrení 18,61 : 81,39.
Topolánkova vláda dala na šport tohto roku trikrát toľko ako Ficova. Tri a štvrť miliardy českých korún. Po prepočte na slovenské koruny viac než štyri miliardy. Slovenská iba 1,2 miliardy Sk.
K tomu na susednej strane treba prirátať viac než miliardový príjem z výťažkov lotériovej spoločnosti Sazka, ktorá je v 100-percentnom vlastníctve českých telovýchovných spolkov.
Slovenské športové organizácie síce tiež zdedili podiel na majetku Sazky a právo pod hlavičkou Športky používať značky osvedčených lukratívnych hier, no u nás po rozdelení federácie začala pažravo úradovať moc a postupne všetko zrekvirovala. Ministerstvo financií SR udelilo licenciu len umelo vytvorenej spoločnosti Tipos.
Neskôr v obave zo stále neukončeného súdneho sporu zmenilo názvy lotérií a príjmy z nich zahrnulo do štátneho rozpočtu. Bez toho, aby vláda športu primerane navýšila rozpočet.
Česi si všetko ponechali
Slovenský šport nebol schopný postaviť sa na odpor. Na rozdiel od českého sa rozdrobil na kopu spolkov, ktorým chýba rešpektovaná strecha.
„Česi si ponechali všetko, čo dovtedy fungovalo, kým my sme sa vybrali iným smerom a doplácame na to,“ zostručnil do jednej vety to podstatné z rozdielností vývoja športu za posledných 15 rokov v dvoch republikách Vladimír Miller, podpredseda Slovenského olympijského výboru.
V čase rozdelenia bol jedným z mála Slovákov, ktorý šéfoval federálnemu zväzu - moderného päťboja. Ako podpredseda Čs. konfederácie športových zväzov sa dostal aj do komisie, ktorá delila federálny športový majetok. „Sedeli v nej na oboch stranách zväčša slušní ľudia, ktorí sa vcelku rýchlo dohodli na všeobecne rešpektovanej zásade 2:1,“ konštatuje.
Aj športový historik Ján Grexa si myslí, že pri rozdeľovaní športu „sa Slováci nedali oklamať“, no pripomína: „Materiálna báza tu a tam bola rozdielna. Areály či štadióny však nemôžete presťahovať.“
Slováci boli viac bití
Český šport dodnes využíva všetky centrálne tréningové strediská (Nymburk, Podolí, Strahov, Zadov, Harrachov, Špindlerov Mlyn, Pec pod Sněžkou), kým slovenský o jediné dva klenoty z federálnych čias prišiel. Nemá už ani Areál FIS s hotelom na Štrbskom Plese, ani Športcentrum v Bojniciach.
Stratil ich v exekúcii, ktorá bola následkom súdneho boja so štátom o lotérie. „Slováci boli určite viac bití a zdvíhali sa dlhšie. Prišli o celé zimné športy, hoci majú vysoké hory, čo je paradox,“ priznal nedávno pre ČTK predseda Českého zväzu telesnej výchovy Vladimír Srb. Organizácia, ktorú vedie, nesie rovnaký názov ako v roku 1990, keď nastúpil na jej čelo.
Jej slovenský náprotivok premaľoval názov na Slovenské združenie telesnej kultúry a má už piateho šéfa. Po exekúciách sa dostal z červených čísel, napriek tomu ho štát neguje. Autoritu nemá ani Slovenská športová únia združujúca šesť veľkých zväzov sediacich na dvoch stoličkách.
Podmienky sú nebo a zem
Šport v oboch krajinách spadá pod rezort školstva. Česi ho majú aj v názve: ministerstvo školstva, mládeže a telovýchovy. Slovensko má zasa vyše roka vládneho splnomocnenca pre šport.
Na podpore športu zo strany kabinetu sa to však neodzrkadlilo.
Za 15 rokov vyrástol s prevahou štátnych peňazí jediný nový reprezentatívny objekt: Národné tenisové centrum. A dobudoval sa čunovský kanál, no bez príslušenstva. V počte tartanových dráh prehráva Slovensko asi 1:10 a najmenej tak aj v úrovni futbalových či hokejových štadiónov. V športových halách asi ešte viac.
„Podiel financií rodičov na športovaní svojich detí na Slovensku a v Česku je podobný. Neporovnateľný je však podiel štátu a miest na vytváraní podmienok,“ tvrdí v Brne pôsobiaci slovenský atletický tréner Michal Pogány.
Keď v prípade haly na hokejový svetový šampionát zaštrajkovala česká vláda, český šport si so škrípajúcimi zubami pomohol sám. Vďaka Sazke. Premiér bol na otvorení arény personou non grata.
Starý káder, starý systém
„V slovenskom športe sa málo obmenil funkcionársky káder a pretrváva starý systém práce,“ myslí si Grexa. S nadhľadom sa vracia do histórie: „Socializmus šport preferoval, lebo to bola jedna z mála oblastí, v ktorej mohol tromfnúť vyspelý svet.
V procese jeho likvidácie sa však s vaničkou vylialo aj dieťa. Zrušili sa útvary talentovanej mládeže. Česi rýchlejšie pochopili, že sa k nim treba vrátiť. Malé krajiny nemajú inú možnosť, ako pestovať talenty. Žiaľ, u nás dnes ide skôr o nábor, než o ich exaktný výber.“
„Vďaka mládežníckym útvarom dnes žnú úspechy,“ pritakáva Miller. „Navyše, Česi vždy forsírovali vrcholové strediská v silových rezortoch, aké sú bežné vo svete, kým my sme sa za ministra Stanka triasli, že Duklu zruší.“
Mimochodom, úspešnému pražskému Armádnemu športovému klubu Dukla už roky riaditeľuje rodák z Košíc, bývalý výborný trojskokan Jaroslav Priščák.
Viac si vážia ľudí, tvrdí tréner Pogány
Najväčšou slovenskou športovou enklávou v Česku sú zrejme atléti.
Len tak úchytkom: Jozef Plachý, Jaroslav Priščák, Róbert Štefko, Imrich Bugár, Zuzana Hlavoňová, Anna Pichrtová, Andrea Změlíková-Solárová... Trénerské úspechy žne najmä zamlada výborný výškar Michal Pogány, kouč a životný partner moravskej svetovej šampiónky v trojskoku Šárky Kašpárkovej. „Podmienky na šport sú na Slovensku diametrálne horšie, ale tie zabezpečujú ľudia. Ryba vždy smrdí od hlavy,“ pripomína.
„Česi si jeden druhého viac vážia. Azda aj preto sa tu organizuje podstatne viac športových aktivít pre ľudí ako na Slovensku.“ Z jednej sa práve vrátil: z nymburského sedemboja osobností v loptových hrách.
(mo)
