Prvých desať rokov existencie mladého štátu presahoval hokej športový rámec ako zjednocujúci symbol národnej emancipácie. Ľudia jeho medaily vítali na námestiach, mladí sa projektovali do úspešného príbehu charizmatického Šatana a spol.
Pocit krivdy motivoval
Na začiatku bol silný pocit krivdy, ktorý si generácia trénera Július Šuplera otočila na pozitívnu motiváciu. So zánikom Československa prešli nástupnícke práva na českého spoluzakladateľa medzinárodnej hokejovej federácie. Slovenskí fanúšikovia nechceli veriť, že najbližšia cesta do A kategórie majstrovstiev sveta trvá tri roky. Začínať sme museli v céčku v Poprade 1994.
Historické sústredenie
Funkcionári okolo vtedajšieho prezidenta zväzu Jána Mitošinku a generálneho manažéra Dušana Pašeka museli dokonca zviesť diplomatický súboj aspoň o šancu kvalifikovať sa na olympiádu v Lillehammeri 1994.
Tréner Július Šupler vzápätí zorganizoval letný kemp v Prievidzi. Zišlo sa na ňom 44 slovenských hráčov z celého sveta. Od bratov Petra a Antona Šťastných, Bondru cez Rusnáka po mladíkov Pálffyho a Šatana. Mobilizácia celého potenciálu mala inšpiratívny náboj na dlhé obdobie.
Po víťaznej kvalifikácii v Sheffielde 1993 nastúpil za vlajkonosičom Petrom Šťastným slovenský tím prvýkrát na olympijskej scéne v Lillehammeri 1994. Šuplerov útočný hokej očaril svet, vyhrali sme základnú skupinu. Náhla smrť vo štvrťfinálovom predĺžení stopla náš medailový sen. Prvý záblesk viery, že Slovensko môže nielen chvíľkovo zaimponovať, ale dočiahnuť aj na medailu, sa podaril výberu dvadsaťročných na MS 1999 vo Winnipegu. Z dovtedy nenápadného trénera Jána Filca, čo mal v tíme Gáboríka, Lašáka, sa stal úspešný stratég, diplomat. O rok sa z Petrohradu Filcov tím kapitána Šatana vrátil so striebrom, o dva sa Slovensko opájalo zlatom.
Tak ako je hokej stále jednotkou medzi našimi kolektívnymi športmi, nie je jasne čitateľné, či je schopný aj v budúcnosti udržať si medailovú úroveň vlastnou cestou. Marián Hossa i Gáborík sú minimálne spolovice dedičstvom federálneho systému.
