stal ešte v päťdesiatych rokoch a žil si pokojným životom svojho remesla, ktoré malo zlaté socialistické dno...
Keď prišla tá mora, ten sedemnásty november, prežíval môj priateľ svoju chlapskú zrelosť v hojnosti a spokojnosti. Iba postupne strácal optimizmus, pretože zrazu prestal byť nenahraditeľný, remeselníkov ako on sa vynorilo toľko ako zajacov z kúzelníckeho klobúka a dokonca si od klienta nevyžadovali ani len predklon či všimné za ochotu... Zistilo sa, že mäso vedia sekať aj iní a je ho dosť, autá, televízory opravujú aj iní a tiež je ich dosť, za zavedenie telefónu do bytu nebude treba platiť 5000 Sk všimného, ale budú dokonca súťažiť, kto vám to zavedie, a tak ďalej.
Sklamanie môjho priateľa vyvrcholilo, keď sa jedného dňa objavil človek a povedal, že sa chce vrátiť do svojho vlastného bytu, odkiaľ jeho a jeho rodičov vysťahovali komunisti do rozpadnutej chatrče v ktorejsi liptovskej dedinke... Teda človek zvaný reštituent. Len ťažko by sa dalo nepochopiť rozčarovanie priateľa, ktorý prichádzal na to, že „ktosi“ ho chce pripraviť o domov. V tej chvíli sa stal z radového bývalého komunistu zanietený komunista: komunisti mu dali, „pridelili“ a nový režim ho vyháňa z jeho domova, z centra mesta kamsi do Petržalky, čo on za žiadnych okolností prijať nemôže, lebo si tu zvykol a tu mu je dobre. Tam nech ide ten...
Považujem ho stále za priateľa, aj keď on mňa už nie. Od chvíle, keď som síce prejavil úplné pochopenie pre jeho ľudské nešťastie, ale som sa ho opýtal, čo by povedal, keby ukradli jeho luxusné auto (celé víkendy prežil láskaním sa s ním) a zlodej by mu potom povedal, že si na to auto zvykol a on ho teraz potrebuje, mi neodpovie ani na pozdrav.
Možno sa to však zmení. Pred pár dňami si komunisti zase schválili zákon o rekvirovaní akejkoľvek zeme, pozemku, pôdy, aby mohli oni sami určiť, čo je v záujme štátu a kde musí občan, základný prvok štátu, držať, s prepáčením, papuľu. Zdá sa, že mladokomunisti nič nezabudli z princípov a konania svojich otcov a takmer nič sa nenaučili. Oni nepotrebujú sebavedomých ľudí, ale ukrivdených, ktorí sa buď boja alebo nenávidia.
A ústava? Táto nedorobená a zhanobená handrička, ufúľaná a dotrhaná, utrie nám z čela krvavý pot alebo si ňou niekto...? Hrôza domyslieť.
Verte mi, na dobrej novej diaľnici by som najradšej jazdil už na budúci týždeň, nie až roku 2010 alebo 2013. Ale takto? Za akúkoľvek cenu?
Autor: Milan Resutík
