Bolo 1. júna, deň detí. Okolo pol piatej, teda za bieleho dňa, som kráčal spolu s dvomi spolužiakmi po centre Trnavy. Cestou sme sa rozprávali, smiali, ako normálni stredoškoláci.
Zrazu sme počuli, ako na nás niekto vykrikuje: „Na čom sa smejete?“ Nevedeli sme, ako zareagovať. „Smejete sa na nás, že?“ agresívnym tónom pokračoval jeden z nich vo výstupe.
Strčil do kamaráta, že takmer spadol na zem. „Nie, nesmiali sme sa na vás!“ odpovedal som ja. Pozornosť chalana v čiernej polokošeli s nápisom A.C.A.B. a so šiltovkou Spartak Trnava sa obrátila na mňa. Sotil aj do mňa a schytil ma rukami pod krk. Snažil sa mnou šklbať, ťahať ma, sácal do mňa a naďalej na mňa vykrikoval. Vulgarizmy i vyhrážky.
Zľakol som sa a začal som sa brániť. Uvoľnil som si jednu ruku a vytiahol som ňou „kasera“ – malý lacný slzák. Nikdy pred tým som ho nepoužil, no tentoraz som vystrel ruku a strekol som mu do očí. Pustil ma, no v tom momente sa po mne rozbehli ďalší dvaja.
Pokus o útek
Utekal som do parku, myslel som, že sa tam nájde niekto, kto mi pomôže. Zastavil som sa hneď pri prvej skupinke sediacej na trávniku v parku: „Naháňajú ma fašisti!“
Ani som to nestihol dopovedať, už ma jeden dobehol a začal ma biť, vzápätí dobehol aj ten najstarší z nich a dostával som z dvoch strán, nestíhal som reagovať. Dobehol aj tretí, ten, ktorému som nastriekal do očí kasera. Aj on bil a kopal a ja som už prestal vnímať od koho a koľko dostávam.
Spadol som na zem, kopali do mňa, no znova som sa postavil. Roztrhali mi tričko a po pár zásahoch päsťami do tváre sa mi rozsypali okuliare. Na chvíľu som sa im vytrhol, ale o chvíľu ma znova mali, kopali do mňa, údery päsťou do hlavy som už prestal vnímať, snažil som sa za každú cenu znova ujsť. Zrazu sa tam niekde objavil dlhovlasý, možno dvadsaťročný chalan v tričku nejakej metalovej kapely a začal po chuligánoch vykrikovať, nech prestanú. Ich to zneistilo, zatiaľ som sa vytrhol. No opäť na mňa zaútočili. „Prestaň, ja sa nechcem biť, zavolám policajtov!“ kričím.
„Ty sa mi vyhrážaš? Vieš, čo ja si o nich myslím, aký ja mám na nich názor? Sú to svine!“ vykrikoval a ukazoval na svoje tričko s nápisom A.C.A.B. („všetci policajti sú bastardi“).
Park bol plný ľudí, ale nikto mi nepomohol. Nejaký chlap okolo tridsiatky celý v čiernom začal z chodníka vykrikovať na útočníkov, že čo to má znamenať a chalan s dlhými vlasmi sa tiež snažil nejako zasiahnuť, aby bitka prestala. No iba slovne, a to, pochopiteľne, nezaberalo. Až keď si útočníci uvedomili, že vzbudzujú pozornosť širokého okolia, na chvíľu prestali. Už som nevedel, čo mám robiť, dostával som už dobrých desať minút.
Znova sa mi podarilo ujsť. Útočník sa za mnou znova rozbehol a vo chvíli, keď som už mal v ruke mobil, aby som vytočil 158, tak som dostal ešte zozadu do hlavy zopár úderov. Potom sa otočili a ja som utekal už s telefónom na uchu preč.
Policajný zásah
Zavolal som obom svojim spolužiakom a spolu s Patrikom som šiel na policajnú stanicu. Odtiaľ nás policajti zobrali autom do parku, kde som ukázal na dvoch z útočníkov – ešte stále tam boli. Tretí, ten najagresívnejší, už nie. No tých dvoch zobrali.
Polícia zaznamenala moje hlásenie o 16:55, to znamená, že bitka mohla trvať spolu s útekom asi 20 minút – čo je na bitku pomerne dlhý čas.
Na policajnej stanici nechali fašistov sedieť v čakárni spolu so mnou. Nadávali mi, vyhrážali sa mi, najmä ten s vyholenou hlavou mi sústavne opakoval: „Si v pi.., si v pi.., chlapče.“
Z parku som si priviedol jedného svedka, chalana, ktorý tam sedel a keď si policajné autá prišli po útočníkov, súhlasil, že mi dosvedčí, čo sa stalo.
Sedem dní PN
Keď policajti videli, v akom som stave, poslali ma do nemocnice na ošetrenie. Najprv som išiel na chirurgickú pohotovosť, odtiaľ na röntgen hlavy, rebier, chrbtice a krku, odtiaľ na neurológiu a odtiaľ ma poslali ešte na vyšetrenie k očnej (veľa rán som dostal aj do oka, pravé ma dosť bolelo). V nemocnici som tak strávil asi tri hodiny.
Potom som opäť, v sprievode svojich spolužiakov šiel na policajnú stanicu, prišli aj moji rodičia a ja som podal trestné oznámenie. Škoda bola 6000 korún – z okuliarov mi nezostalo vôbec nič, tričko bolo roztrhané... Okuliare sú pomerne drahé, mám zvláštne dioptrie.
Po víkende som navštívil obvodnú lekárku s bolesťami hlavy, dostal som PN na sedem dní. Po celej tvári som mal monokle a modriny, bol som fialovo – žlto – zeleno – modrý. Na hlave som mal hrče, bolelo ma oko, hlava, ale aj celé dokopané a modrinové telo. Očná lekárka mi zvýšila dioptriu na jednom oku.
Na svedka sa zabudlo
Asi po mesiaci mi z polície prišlo rozhodnutie vo forme doporučeného listu. Dostal som do rúk mená, adresy a dátumy narodenia útočníkov. Ján Š. (ten, ktorému som strekol kasera) – 16 rokov, Marcel V. (vyholený s ťažkými topánkami) – 18 rokov, Pavol M. (najstarší z trojice) – 24 rokov. Všetci z Trnavy.
Podľa posúdenia npor. Petra Grúnskeho z trnavskej polície, ktorý mal riešenie tohto činu na starosti, nebola naplnená skutková podstata žiadneho trestného činu, skutok bol preklasifikovaný ako „priestupok proti občianskemu spolunažívaniu“.
Navyše, polícia akoby zabudla na môjho svedka. V rozhodnutí, ktoré som dostal, o svedkovi nebola nijaká zmienka. Zohnal som si na neho telefónne číslo a zavolal som mu. Povedal, že policajti si od neho len vypýtali telefónny kontakt a poslali ho domov s tým, že sa mu ozvú. Odvtedy sa mu neozvali. Tak som sa proti rozhodnutiu polície odvolal a vo svojom odvolaní som zdôraznil aj to, že nerozumiem, prečo nebol vypočutý svedok, ktorý môže potvrdiť brutálnosť tohto činu aj to, že útočník Ján Š. vo svojej výpovedi klame (tvrdil, že bitka bola len nepatrnou „štuchanicou a sácanicou“, že trvala 30 sekúnd). Odvolanie bolo zamietnuté ako neopodstatnené.
Menej závažné ako prekročená rýchlosť
A tak sa polícia prípadu zbavila a ako priestupok ho posunula na Obvodný úrad v Trnave. Tam ma opäť vypočuli, aj útočníkov a môjho spolužiaka ako svedka. Vypočúvajúca právnička ma uisťovala, že v tomto prípade by mi určite mala byť škoda nahradená a že útočníci dostanú pokutu vo výške asi 10 000 korún.
Po doručení rozhodnutia z obvodného úradu - dva až tri mesiace po výsluchu - bolo moje prekvapenie naozaj nesmierne. Ján Š. a Marcel V. dostali pokutu vo výške 500 korún.
Za prekročenie rýchlosti dostanete štvornásobnú pokutu! Obvodný úrad vinníkov zároveň oslobodil od úhrady trov konania. Nemám nárok ani na náhradu škody.
Ako v rozhodnutí uvádza Ing. Emília Hícová z Obvodného úradu v Trnave, pri určovaní výšky pokuty vychádzal správny orgán z toho, že obvinení sú študenti a nemajú vlastný príjem. A čo ja nie som študentom a azda mám vlastný príjem, aby som si mohol kupovať okuliare za 6000 kvôli tomu, že mi ich partia pouličných hulvátov bezdôvodne rozbije?
Ľudia sa môžu biť po baroch, na uliciach, na štadiónoch s vedomím, že sa im nič nestane. Za akúkoľvek blbosť, za nezapnutý pás v aute alebo nesprávne parkovanie dostanete vyššiu pokutu ako za úmyselný a násilný čin. Na Slovensku je to tak.
Autor: Peter Hanák
