omu, že je zrozumiteľná, nenudí.
Bolo to šťastné obdobie, keď medzi tým, na čo som myslel a tým, čo som cítil, bola súvislosť, spomína si Csongor Kassai utrápene v pôvodnom slovenskom tanečnom divadle Canto Hondo. Ale to bolo dávno.
Kruté. Dnes je mŕtvy, ale trápi to niekoho? Veď ľudia hovoria, že ten, kto žije v spomienkach iného človeka, neumiera. Preto rodičia pre deti nezomierajú a ani deti pre rodičov. A v Canto Hondo, ktoré vzniklo v réžii Šárky Ondrišovej a Kamila Žišku a pred Vianocami malo premiéru v novej Tanečnej škole a Alternatívnom divadle ElleDanse, sa všetci stretnú.
Almodóvar v divadle
Každá žena bola raz dcérou. A mnohé raz prídu otvoriť dvere do rodného domu, hľadajúc kľúč k vlastnému pochopeniu. Odomknúť dvere tohto domu je ako zapískať na bumerang, ktorý niekedy dávno hodili do nášho nepoškvrneného vzduchoprázdna rodičia. Žena, o ktorej Canto Hondo je, sa vkročením do domu odvážne postavila zočivoči tomuto bumerangu. Riadna šupa.
Do rodného domu sa oplatí vkročiť pripravený. Všetko, čo sme starostlivo v rodine skrývali do skrine, teraz na nás vypadáva. Desivé. Mŕtvi si tu drzo vytriasajú z ploskačky posledné kvapky pálenky do hrdla, náruživo šlukujú, a tí živí? Tí akoby nežili. Ako vystrihnuté z Almodóvarových filmov.
Mŕtvy je otec (Csongor Kassai) aj matka (Anna Sedláčková), živá je ich dcéra (Stanislava Vlčeková), dnes už zrelá žena, ktorá prichádza do domu aj so svojím mužom (Ján Hromada). Žeby títo dvaja dokázali spolu komunikovať? Ťažko, ale žijú spolu, teda vedľa seba. A ešte tu máme ženinu dcéru, ktorú matka nainfikovala svojimi nenaplnenými snami, a tak sa zúrivo snaží byť dokonalá.
Matky a ich dcéry
Každý tu má svoju reč – mŕtvy otec je expresívny a ukecaný, mŕtva matka unavene utancovaná. Ich dcéra sa so svojím manželom rozpráva cez súčasný tanec, miestami sú vtipní, miestami vášnivo nešťastní. A potom už len zúfalí. A zlí. Ich dcéra pochopila, že dokonalosť znamená disciplínu, a tak neúnavne driluje na špičkách. V čase pokoja sleduje ručičku na váhe.
Slovo sa tu mieša s tancom, tanec s milou scénou a hravými efektmi, scéna s reprodukovanou hudbou Joža Vlka, a tá zasa so živou hudbou Kamila Žiška a Jána Kružliaka. Všetci robia to, čo dobre vedia, preto sa na to tak príjemne pozerá. Je to jednoduchý príbeh, model rodičovskej lásky-nelásky, ktorý vysvetľuje vo svojich knihách napríklad taký kultový Erich Fromm. Listovaním v rodinnom archíve sa dá veľa pochopiť. Pochopiť však nestačí, treba odpustiť.
Technická poznámka
Tanečná škola a Alternatívne divadlo ElleDanse je novým priestorom pre tanec na Slovensku. Nachádza sa na Miletičovej ulici v Bratislave, v bývalom bitúnku. Čaká ho veľká rekonštrukcia, no ešte predtým, už 28. januára budúceho roka, sa tanečná produkcia Canto Hondo dočká reprízy.
Táto prvá produkcia má už mnoho profesionálnych znakov, no hľadisko na ne ešte len čaká.
Aby sme sa rozumeli – ak chcete vidieť tanečné duety na zemi a súčasne platí, že nemeriate dva metre, oplatí sa prísť skôr a vyhriať si stoličky v prednom rade.
Canto Hondo
Námet, scenár a réžia: Šárka Ondrišová a Kamil Žiška. Choreografia: Šárka Ondrišová.
Dramaturgia: Lucia Blašková. Hudba: Kamil Žiška, Ján Kružliak, Jozef Vlk. Scénografia: Miro a Jaro Daubravovci. Kostýmy: Lea Fekete. Intepreti: Stanka Vlčeková, Ján Hromada, Anna Sedlačková, Ján Kružliak, Csongor Kassai, Miroslava Klementová, Kamil Žiška
Premiéra: 17. decembra 2007
v Tanečnej škole a Alternatívnom divadle ElleDanse.
