Štvrtok, 11. august, 2022 | Meniny má Zuzana

Karol Horváth: Dačo by hádam zo mňa bolo

Televízny sitcom Susedia sa pomaly končí. S ním odchádza aj pán poštár, ktorý v zopár dieloch tohto seriálu prispel k všeobecnej zábave. Inak, volá sa Karol Horváth. Susedia mu vlastne splnili jeden z detských snov, ktoré v každodennom zhone tak rýchlo za

padajú prachom. Učiteľ, divadelník, publicista, rozhlasový redaktor a spisovateľ v jednej osobe má toho za sebou dosť. Je po uši v divokých príbehoch. Aj keď nie je.

Ako ste sa vlastne stali poštárom?

No tak, že som celú základnú školu túžil byť horárom. Chcel som žiť v horárni, starať sa o zvieratá, chodiť po lese a nakladať do krmelcov.Ale moja učiteľka slovenčiny, volala sa Mária Havlíková, mi vždy vravela, že nech nebláznim, že viem písať, mám ísť na gymnázium a stať sa novinárom. Lebo byť horárom je úplne nanič, on aj tak len vypĺňa papiere a naháňa robotníkov.

SkryťVypnúť reklamu

Prečo ste chceli byť horárom?

Miloval som knihu Z poľovníckej kapsy. A aj svojho strýka s tetou, ktorí mali v Perneckej doline chatu a vždy v lete som k nim chodieval. Nejako sa to vo mne spojilo - príroda, úžasné prázdniny, a tá poľovnícka kapsa. Keď som potom prešiel na ten gympel, povedal som si okej, tak horárom už asi nebudem. No ale, vravím si, prečo by som nemohol byť lesný inžinier? Lenže po čase som zase stretol učiteľku Havlíkovú, a tá mi hovorí, neblbni, veď ani inžinieri nerobia nič iné len naháňajú robošov a vypĺňajú papiere. A tak som šiel na filozofickú. Odvtedy robím stále čosi s kultúrou a umením.

A dostali ste sa až do televízneho seriálu. Ako?

No, sranda je, že v Dolnom Kubíne som kedysi režíroval amatérsky divadelný súbor. A v ňom hrávalo jedno šikovné chalanisko, Tomáš? Jančo. Začal robiť asistenta réžie v Markíze, a bol to on, čo ma zavolal, či si neprídem zahrať jednu epizódnu postavu. Horára v seriáli Medzi nami. Viete si to predstaviť? Bol som celý šťastný, že aspoň takto si splním sen. A prisahámbohu, v tom scenári stálo, že mám chodiť s papiermi ako pako a naháňať dvoch robošov do roboty. Mala tá učiteľka pravdu.

SkryťVypnúť reklamu

Ešte stále nie sme pri tých Susedoch.

No, po čase mi tento Tomáš zavolal zase a povedal: počuj, potrebujem epizódnu postavu, takú maličkú, prídeš, zahráš si poštára a odídeš. Keďže Tomáš je fasa týpek a naozaj ho mám rád, tak som si povedal, jasné, to sa neodmieta. Prišiel som, zahral som si poštára a odišiel som. A potom som chytil šok, keď ma zavolali znovu, a potom ešte párkrát v istých intervaloch. Takto sa zo mňa stal poštár. A nedávno mi naznačili, že by som mohol hrať aj údržbára v nemocnici. No prečo nie?

A ešte koho by ste si chceli zahrať?

Ešte rušňovodiča, toho by som si s chuťou zahral.

Známi vás za účinkovanie v sitcome nekritizujú?

Ani nie, ale pravdaže som nad tým premýšľal. Lebo jedna vec je, že ten seriál považujem za zábavný úlet, a druhá, že robím v rádiu Devín, ktoré je zamerané predovšetkým na intelektuálnych poslucháčov. Pýtal som sa sám seba, ako to ide dokopy. Ale ja som taký. Boh chráň, aby som sa začal brať príliš vážne. To by som mal pocit, že je zo mňa starý somár a nič nové ma už nečaká. No čo sa budem tváriť? Väčšinu času je to príjemný pocit, že účinkujem v dačom, čo má úspech u divákov. A občas mám s tým problém.

SkryťVypnúť reklamu

Kedy?

Napríklad, keď si idem v dedine kúpiť cigarety do krčmy. Tí ľudia ma poznajú len ako poštára. Vtedy mi to príde ľúto, lebo okrem toho, že som párkrát zahral poštára, som zrežíroval vyše dvadsať divadelných predstavení a napísal tri knižky. Minule mi takto zavolala sesternica, aby som prišiel do Malaciek moderovať benefičný koncert, lebo vraj ľudia ma poznajú, však som ten poštár. Ale dobre, patrí to k veci. Najnovšie som si zahral aj smetiara v Mafstory. Dokonca som ho najprv sám napísal, lebo na tom seriáli spolupracujem. Pýtali sa ma na názor a rovno ma zapriahli do písania scenárov. Aj to je zábavný úlet.

Ako sa vám písanie takýchto scenárov pozdáva?

Pochvaľujem si, je to žáner ľahký a hyperbolizovaný, dobre sa mi v ňom robí.

SkryťVypnúť reklamu

Čo vás na ňom priťahuje?

Je to dobré štylistické cvičenie. Každý žáner potrebuje svoju formu a pre mňa je to výzva, či viem tú formu naplniť. Som presvedčený, že na začiatku akéhokoľvek umenia je vynikajúce zvládnutie zručností, ktoré s ním súvisia.

Tak sa bavme o umení. Čo bolo úplne na začiatku vašej predstavy o ňom?

Ak si odmyslím literárno-dramatický a rozhlasový krúžok, do ktorých som chodil počas základnej školy v Malackách, a nevydarený pokus o prihlásenie sa na hudobný odbor, tak som začal až na gymnáziu. Tam som cítil, že je to už za mňa, a začal som písať.

Čo?

Zamilované básničky, samozrejme. Snažil som sa napísať akúsi báseň v próze, veľmi som sa s ňou trápil a keď som ju napísal, vyhlásil som, že už nikdy v živote nič lepšie nenapíšem. Že fakt stačí. Chvalabohu, nikdy viac sa mi toto dielo do rúk nedostalo, lebo keby som si ho bol neskôr prečítal, asi to neprežijem. Ale pri písaní som zostal.

SkryťVypnúť reklamu

Ste taký kritický k svojim výtvorom?

Viem, akými obdobiami prešlo moje písanie. Naozaj veľká vďaka vydavateľovi Kalimu Bagalovi, ktorý mi povedal veľmi jednoduchú, ale podstatnú vec: mám si uvedomiť, pre koho píšem. Kto je mojím čitateľom. A ja som si uvedomil, dočerta, veď tým prvým zásadným čitateľom musím byť ja sám. A že sa nebudem snažiť o krkolomné, ťažké umenie, veď mne sa páči, keď je to zábavné. Samozrejme, čítam všetko možné, nielen zábavné veci. Veď už v Malackách som ako dieťa dostával ceny ako najlepší čitateľ knižnice. Naozaj, stále som čítal, čítal, to je moja totálna mánia.

Čo najradšej?

No, akoby som to nazval, úpadkové žánre. Milujem detektívky, kriminálky, horory, zo sci-fi som robil dokonca diplomovku. To ma začalo inšpirovať aj pri vlastnom písaní. Ale čítam naozaj všetko. A strašne veľa odbornej literatúry.

SkryťVypnúť reklamu

Venujete sa už roky aj divadlu. Čo vás dávalo dokopy s ľuďmi, ktorým bolo divadlo blízke?

S divadlom som aktívne začal v období, keď som veľmi potreboval spoločnosť. Žil som vtedy v Oravskej Lesnej, kam som sa s manželkou Majkou presťahoval z východného Slovenska, kde sme v dedine Čaňa obaja učili.

Prečo ste išli na Oravu?

Manželka je z Oravy, rozhodli sme sa ísť učiť tam. V Čani bolo dobre, ale keď si porovnám Oravu a tú rovinu, sucho a prach pri Košiciach, rozumiem jej, prečo tak túžila po domove. Aj deťom to prospelo.

Na východe sa divadlo nechytalo?

Vtedy som divadlo nejako nepotreboval, mali sme kapelu, ešte počas štúdia na filozofickej v Prešove. Kapela skončila, keď šéf kapely a môj priateľ Rony Šmeral odišiel na vojenskú službu. Volali sme sa Záhorack New Vawe Sweet Lover Idiot Hozzám Band. Tých kapiel bolo potom aj viac. Písal som im bláznivé texty. A veľa času mi ešte zabralo internátne rozhlasové štúdio. To som mal fakt rád. Bavkať sa so zvukom, riešiť si multitreky, odšumovať. Strašne veľa som sa tam naučil, bola to permanentne metóda pokus-omyl. No a nakoniec som aj zakotvil v Slovenskom rozhlase. Ani sa nečudujem, veď som sa narodil na Zochovej 3 v Bratislave, dva domy od budovy rozhlasu. Všetko je v línii.

SkryťVypnúť reklamu

Takže teraz nachádzate plody toho, čo ste v mladosti riešili?

Zdá sa, že áno, aj keď vtedy to nebolo úmyselné. Človeku sa niekedy zdá, že lieta hore-dolu, a zrazu zistí, že v podstate to šlo stále priamou cestou a vždy akoby som sa na dačo pripravoval.

Ako vám napadlo to divadlo na Orave?

Spočiatku som tam mal dosť zlé obdobie. Prišla revolúcia, do ktorej som, pravdaže, dosť divoko vstúpil. Dosť ľudí som nie so zlým úmyslom dourážal, potom zase dosť ľudí dourážalo mňa. Jednoducho, zrazu som nadobudol pocit, že sa nemám s kým rozprávať o tom, čo ma naozaj zaujímalo. Lebo keď sa človek o tom rozpráva iba s manželkou, tak všetko môže súvisieť s tým, že som doniesol malú výplatu, alebo sedel dlho v krčme. Najprv som založil jeden krúžok v Oravskej Lesnej, a neskôr v Dolnom Kubíne na základnej umeleckej škole. Tam som, samozrejme, takmer okamžite začal riešiť aj stredoškolákov a aj dospelých. Mal som chovnú stanicu na divadlo. A dospeli sme do štádia, keď som mal pocit, že ten finálny súbor, ktorý sa volal V.S.O.P. Hviezdoslav, je v tak dobrej kondícii, že potrebuje naozaj dobrého režiséra. A tak som zavolal Silva Lavríka, priateľa od vysokej. Ten s nami urobil Hájnikovu ženu, ja som to dramaturgoval a dokonca sme dostali aj dáky ten hlas v divadelných Doskách.

SkryťVypnúť reklamu

Uspokojilo vás to?

Načas áno. Ale ja som už raz taký, potrebujem zmenu. Po čase som prestal učiť, chvíľu robil šéfredaktora jedného súkromného rádia v Nitre, potom tri mesiace v Divadle na rázcestí v Banskej Bystrici, kde som mal robiť dramaturga, ale bola to hlavne produkčná činnosť, tak aj odtiaľ som odišiel. A to už bol môj otec veľmi nervózny, že striedam zamestnania. Ale v Slovenskom rozhlase som svojho času vydržal štyri roky.

Pôsobili ste aj v divadle v Zlíne. Ako ste sa tam dopracovali?

Lavrík dostal ponuku robiť tam umeleckého šéfa, chcel ma za dramaturga, tak ma zlákal. Bolo to zaujímavé divadlo s dosť veľkým súborom aj rozpočtom. Ale zistil som, že profi divadlo nie je pre mňa. Ten svet láka fúru ľudí, ale ja na to nie som.

SkryťVypnúť reklamu

Prečo?

Na jednej strane ma fascinovalo, že tam je profesionálne zázemie a mohol som sa naplno venovať dramaturgickej práci. Zároveň som zistil, že divadlo vie byť zvláštne spoločenstvo, veľmi uzavreté, zahľadené do seba. To mi nevyhovovalo. No a potom, herci sa veľa združujú, všetko riešia spoločne, zároveň súperia, a potom lietajú medzi nimi iskry, a človek musí byť do toho zainteresovaný, priznám sa, pripadalo mi to pochabé.

Nie je problém v tom, že divadlu sa treba viac odovzdať?

Nechcel som sa. Navyše, keďže som celkom prestal piť, odpadlo tým dosť veľa styčných bodov so súborom.

Prečo nepijete?

Lebo keď som pil, správal som sa ako hlupák. Nebol som alkoholik, len hovädo.

Vyvádzali ste?

No pravdaže. Boli sme nerozlučná trojka: alkohol, prúser a ja. Preto som si povedal, že ak neviem piť ako normálny človek pre dobrú náladu a pre chuť a musím sa vždy ožrať ako prasa, tak radšej nebudem piť vôbec. Funguje mi to už pätnásť rokov.

SkryťVypnúť reklamu

Aj ste z toho učiteľovania a divadelného nadšenia vyžili?

Nevyžil. Na Orave som preto svojho času robil aj barmana. S dvomi kamošmi sme si prenajali hotový, zariadený bar, dokonca aj so zásobami. Nájomné sa nám, pravdaže, zdalo vysoké, ale nejako sme to utiahli. Jeden mal na starosti obchod a financie, druhý technické veci, a ja dramaturgiu klubu. A všetci sme, pravdaže, mixovali drinky, čapovali, umývali riad, obsluhovali, účtovali, všetko.

Ako vyzerala vaša dramaturgia klubu?

Bola to najlepšia práca, akú som kedy mal. Vyrábali sme vlastné noviny, premietali nočné kino, usporadúvali vernisáže, krstili knihy, pozývali kapely, dvakrát sme tam mali dokonca Laca Décziho! Vymýšľali sme všelijaké akcie, chodili sme oblečení ako filmové postavy a púšťali filmovú hudbu, miešali filmové drinky. Klobúk dolu pred mojou ženou, že to všetko vydržala. Stále som bol z domu a peňazí oveľa viac nebolo. No fungovali sme ako naozajstný kultový podnik. Až kým neprišiel Silvo Lavrík. Povedal mi, je to super, ale chceš ostať naveky krčmárom? Povedal som si - dočerta, má pravdu. A išiel som pracovať do novín. Do Národnej obrody. Bol to pre mňa stres ako hrom, ale páčilo sa mi, že som mohol písať recenzie na knihy. Škoda, že tie noviny potom zanikli.

SkryťVypnúť reklamu

Prišli ste o prácu?

Áno, a dosť ma to zneistilo. Dostal som síce ponuku robiť dramaturga v rádiu, ale ponuka bola aktuálna až o pol roka. Tak som sa musel obrátiť na chalanov z oravského baru. Aj sme sa dohodli, že sa načas vrátim, no vzápätí im zrušili zmluvu o prenájme. Rozmýšľal som, čo so životom. No a vtedy sa znova vynoril Tomáš Jančo z telky. Volá mi: počuj, chceš ísť režírovať Vyvolených? Tomáš, preboha, hovorím mu, ja som nikdy v živote v televízii nerobil. Režíroval som síce v tom oravskom klube dáke klipy kapelám, dokonca sme si nakrútili amatérsky horor, no ale čo to je? Naučíš sa, vraví mi. A tak som to zobral.

Čo ste od tohto očakávali?

Mohol som sa cvičiť v tom, v čom som sa cvičil roky v divadle a v písaní. Odhadoval som motivácie správania sa postáv. V tomto prípade úplne konkrétnych ľudí, ktorí boli zatvorení vo vile, ktorých som videl v podstate len cez objektív. Fascinovalo ma, akí sú plochí, jednoduchí a často aj trápni. Vtedy som si uvedomil, aký dôležitý je kontakt s blízkymi ľuďmi.

SkryťVypnúť reklamu

Neboli ste z toho programu zhnusený?

Dosť ma to uvádzalo do šoku. Ale povedal som si, dal som sa na to, budem to robiť najlepšie, ako viem. Tím kolegov bol naozaj výborný. A bola to celkom zábava, snímať dianie a zostrihávať materiál. Ukázalo sa, že do tohto formátu ako dramaturg pasujem. Strihalo sa mi bez problémov, v tom, čo sme nasnímali, som videl jasne ten príbeh, ktorý bolo treba vytiahnuť. Bolo to ako červená niť. Samozrejme, zostrih musel zodpovedať skutočnosti, ktorá sa vo vile odohrávala.

Boli tí ľudia z vily pre vás rovnakým materiálom ako postavy v poviedkach, ktoré píšete?

Práveže nie, lebo som mal problém pozerať sa na nich. V druhej časti tejto reality šou som už mal aj veľmi ťažké obdobia. Čakal som, kedy sa to už skončí.

SkryťVypnúť reklamu

Zosnímali ste zrejme všeličo.

Všeličo sme tam videli. A podozvedali sme sa fakt zopár zaujímavých vecí.

Napríklad?

Napríklad aj o bratislavskom podsvetí.

Vraj ste svojho času pracovali aj na kultovom kreslenom seriáli Králíci z klobouku. Aké to bolo?

Dostal som ponuku spolupracovať na scenároch. Napísal som asi štyri alebo päť častí. Boba a Bobka som som mal strašne rád. V Zlíne vtedy chystali nejakých päťdesiat nových dielov, oslovil ma kamoš, asistent réžie, či by som to nechcel skúsiť. Vyvinula sa z toho spolupráca, aj sa im tie diely pozdávali. Doteraz ma hreje pocit, že som bol chvíľu pri tom. To je to dobré v tom mojom portfóliu.

A je aj niečo zlé?

No, zovšeobecnil by som to. Život ma naučil, že keď sa človek stotožní s prácou, potom akoby to prestávala byť práca, a môže sa stať taká chyba, že začne škodiť sám sebe. Preto robím svoju prácu stále naplno, ale ak pocítim, že mi nemá čo nové dať a ani ja jej, mám potrebu ju zmeniť. Práca som ja, a zároveň nie ja.

SkryťVypnúť reklamu

Ste dobrý fluktuant. Čo okrem peňazí človeka vlastne núti meniť prácu?

Je to o osobnom založení. Keď mi to môj otec, ktorý pracoval v Bratislave na jednom pracovisku vyše tridsať rokov, vyčítal, hovoril som mu: počúvaj, ty máš tak vychodený chodníček, že keď ideš po ňom do roboty, už ti z tej brázdy ani čiapku nevidno. Na jednej strane je to dobré, lebo človeka dovedie tam, kde chce byť, no potom sa vôbec nedozvie, čo sa deje okolo neho. Otcovi to vyhovovalo, a mne zase niečo iné.

Podľa toho, čo o sebe hovoríte, žijete naplnený pracovný život. Je pre vás váš osobný život aspoň spolovice taký zaujímavý?

K tomu môžem povedať jedno: dobre som sa oženil. Určite, rodina je hlavné, ale asi som typ chlapa, ktorý si myslí, že byť stále fyzicky s rodinou ešte nemusí znamenať, že som s ňou aj inak. Aj iných chlapov posudzujem najprv podľa ich práce.

SkryťVypnúť reklamu

A podľa čoho posudzujete ženy?

Asi som nemal pred chvíľou povedať, že ide o chlapov. Lebo to kritérium patrí pre ľudí všeobecne. Vždy ma v prvom rade zaujíma, ako sa kto stavia k životu. A práca je v tomto najistejším kritériom, lebo väčšinu ľudí stretám pri práci.

Čo vlastne z toho umenia robíte najradšej?

Píšem. Ale tajne pri tom milujem hudbu. A tým aj trpím.

Prečo?

Nikdy som neovládal tie zručnosti, o ktorých som v súvislosti s umením hovoril. Hoci som hrával v kapelách, nedokázal som hudbou dostať zo seba to, čo by som chcel. Lebo je to čistá emócia, a zároveň veľmi štruktúrovaná záležitosť.

Dnes je už hudba všeličo.

Veď toto ma drží pri nádeji. A stále skúšam, ako by to išlo. Už som si kúpil digitálnu dynamickú klávesnicu, aj zvukovú kartu, aj sample mám, aj noty, že sa aspoň zhruba naučím hrať na ten klávesový nástroj, a čo vymyslím, vložím do počítača a budem sa s tým bavkať. Skúšal som to už, zatiaľ to nie je bohviečo. A pritom som kedysi hrával aj v dychovke na trúbku.

Nechceli ste chodiť do hudobnej školy?

Čoby nie, to je tá moja trauma. Chcel som hrať, samozrejme, na gitaru. To bola vtedy prvá polovica sedemdesiatych rokov, pozerali sme rakúsku televíziu, videl som Deep Purple a tiež som chcel mať dlhé vlasy, trepať tou hlavou a odpáliť fakt dobré sólo a bol som presvedčený, že všetky dievčatá padnú na zadok. Ale keď ma mama do tej ľudovej školy umenia vzala, riaditeľ, náš sused, vyhlásil, že som hluchý ako poleno a že to je celkom zbytočné. Mamy sa spýtal: pani Horváthová, a číta rád? Povedala, to teda veľmi. Tak ho dajte na literárno-dramatický. Fór je, že u nás sa nikdy doma nespievalo. Keď si mama zaspievala, otec hneď ohŕňal nos, že začne pršať.

A neskúšal ten riaditeľ s vami napríklad vyklepkať rytmus?

Kdeže, na to ani nedošlo. Ale nakoniec som sa stal aj bubeníkom. Na gympli sme mali kapelu, volala sa Trinitrotoluén. TNT. V roku 1979 sme vo Veľkých Levároch u kamošovej babky v jej domčeku nacvičovali punkové skladby. Sex Pistols boli naše nebotyčné vzory. Ale nikdy sme verejne nevystúpili. Až potom, s tou vysokoškolskou kapelou. Je to bláznivé, na tej výške som potom už aj spieval, ale nikdy mi ten otec, nech mu je zem ľahká, neuznal, že dačo by hádam zo mňa v tomto smere bolo.

Takže hudba je pre vás vlastne to písanie.

Presne tak si hovorím. Keď píšem, naozaj počujem v hlave istý druh melódie. A som vysadený na divoké príbehy. Naozaj mám rád, keď v nich bizarne zomierajú postavy, a je tam dosť kvalitne opísaný sex, lebo to je šťava života, čo si budeme nahovárať.

Na aký príbeh sa najnovšie chystáte?

Jój, strašne rád by som nakrúcal japonský samurajský film, ale viem, že je to nereálne. Momentálne mám obdobie, že také filmy pozerám a fascinujú ma. Začalo sa to Kurosawom, potom som objavil Zatoičiho, úplne som očarený. Japonci sú majstri sveta vo forme a v minimalizme. Sú to také silné príbehy, také silné vášne, a tí ľudia prijímajú také dôležité rozhodnutia! No a - neviem, o koľko je to reálnejšie - chcel by som napísať cyberpunkový a vydať kyberpunkový román. Mám ho už celý vymyslený v hlave, jedna časť z neho dokonca vyšla v novinách. Ale to chce čas. Veď kým som vydal prvú knihu, čakal som vyše štyridsať rokov. Tak ešte počkám.

SkryťVypnúť reklamu

Inzercia - Tlačové správy

  1. Najbohatšie mesto v stredoveku, divoký západ na Slovensku
  2. Kupón na cestu do Thajska, USA a Vietnamu so zľavou 888 eur
  3. Kam príde, tam vypredá. Nitran vymýšľal vlastný cider dva roky
  4. Prehľad a automatizácia
  5. Odomknite si články na mobile a počítači. Stačí jedno predplatné
  6. Pláže Dominikánskej republiky kraľujú medzi najlepšími na svete
  7. Kde u nás kúpite domácke potraviny
  8. Na Oravskej priehrade s Kalim aj Spievankovom. Vidíme sa naživo
  1. Trenčín potrebuje nový impulz!
  2. Shell: So znižovaním emisií to myslíme vážne
  3. Sezóna slovenského ovocia je v plnom prúde
  4. Kupón na cestu do Thajska, USA a Vietnamu so zľavou 888 eur
  5. Najbohatšie mesto v stredoveku, divoký západ na Slovensku
  6. Kam príde, tam vypredá. Nitran vymýšľal vlastný cider dva roky
  7. Prehľad a automatizácia
  8. Dopyt v Bratislave mierne klesol, ceny však stále rástli
  1. Kam príde, tam vypredá. Nitran vymýšľal vlastný cider dva roky 12 591
  2. Pláže Dominikánskej republiky kraľujú medzi najlepšími na svete 10 962
  3. 100 ovocných druhov, ktoré u nás dokážeme pestovať 10 326
  4. Kupón na cestu do Thajska, USA a Vietnamu so zľavou 888 eur 7 331
  5. Najbohatšie mesto v stredoveku, divoký západ na Slovensku 6 900
  6. Dráčik nepúta príbehom, ale perlami ducha 4 452
  7. Kde u nás kúpite domácke potraviny 3 767
  8. Miliónová autorka Táňa K. Vasilková: Po úspechu som netúžila 2 919
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Hlavný akcionár finančnej skupiny Arca Capital Rastislav Velič.

Finančná skupina prežila dva roky s obrovskými dlhmi. Veritelia z nej chcú dostať viac peňazí.


8 h
Peter Schutz.

Z Arcy zrejme vyvádzali milióny už pred bankrotom.


10 h
Kanadský hokejista Connor Bedard.

Do kanadskej juniorskej zostavy sa pred osemnástkou dostanú len výnimoční.


Nikola Baďová 14 h
Ranný brífing SME

Prečítajte si najdôležitejšie správy.


5 h
SkryťZatvoriť reklamu