V čase normalizácie na písacom stroji a cyklostyle rozmnožoval diela domácich aj svetových autorov, ktorí boli u nás na indexe, práve preto, že patrili ku klenotom kritického myslenia. Okrem literárnej revue Fragment stále vydáva knižnú edíciu, v ktorej vyšli práce Danilu Kiša, Vasilija Kandinského, Sergeja Šaršúna, Leopolda Laholu, Imra Weinera-Kráľa, Bora ĺosiça, Ivana Kadlečíka a ďalších veličín umenia a literatúry. Vo februári tohto roku vydal knihu Rodinné striebro - zborník názorov dôležitých osobností kultúry na tému, ktorých tvorcov by Slováci mali považovať za nenahraditeľných pre svoj zdravý duševný život. S rovnomenným názvom Rodinné striebro priniesol na vlny Rádia Slovensko seriál zatiaľ troch dokumentárnych fíčrov o živote a diele Dominika Tatarku, Deža Ursinyho a Ela Havettu. Na budúci rok projekt pokračuje v januári rozhlasovým dokumentom o ceste básnickej skupiny Osamelí bežci - Ivana Laučíka, Petra Repku a Ivana Štrpku.

V roku 1995 ste napísali, že "žijeme v čase, keď sa všetko zhoršuje k lepšiemu". Platí to aj dnes?

Samozrejme - to platí pre všetky obdobia. Ešte síce nie sme úplne na dne, ale pomaly sa k tomu blížime.

Týka sa to len Slovenska?

Mám na mysli celú civilizáciu.

Z čoho pramení tento váš pocit?

Je to reálny pohľad na to, ako naša civilizácia funguje a kam smeruje. Dennodenne sa objavujú Jóbove zvesti, že sa uškvaríme na slnku alebo zamrzneme ako v dobe ľadovej. Tieto varovania nie sú vycucané z prsta, ale odzrkadľujú to, ako sme sa správali k prírode za posledných 100 rokov. Teraz nám to príroda naplno vracia. Často si v tejto súvislosti spomeniem na film Andreja Tarkovského Stalker. Hlavní hrdinovia filmu sa pohybujú v akejsi zóne, ktorá je vlastne mŕtva, ale v rôznych jej častiach sú roztrúsené pozostatky našej civilizácie. Traja živí ľudia, ktorí vstúpili dovnútra zóny zvonku, na vlastné oči vidia, ako bude vyzerať svet povedzme o 50 - 100 rokov. Verím Tarkovskému, ktorý videl do budúcnosti. Videl to totiž podobne, ako dnešní ekológovia. Ak hovoríme o vzťahu človeka k prírode, skepsa je vždy na mieste.

Tarkovského správa však naznačuje, že duch môže byť silnejší od hmoty...

Duch je síce od hmoty silnejší, ale kam to dopracoval? Stále sa ten duch vystatuje, že je silnejší, ale hmota ho poráža na lopatky v každom kole. Či niečo ľudia vymyslia na svoju záchranu? Možné to je. No príliš tomu neverím. Človek by mal vyskočiť naspäť na strom a začať úplne odznovu.

Normalizáciu ste prežili v undergrounde, ale vaša dnešná skepsa sa zdá byť ešte väčšia, ako v čase neslobody.

Vtedy boli jasné mantinely - úlohy boli rozdelené. Každý vedel, čo a ako má hrať. Marazmus, v ktorom sme vtedy žili, bol podstatne prehľadnejší. Dnes sa ekologická ľahostajnosť preniesla do myslenia, ktoré smeruje k zjednodušujúcim záverom. Možno aj preto, že myslieť bolí. Kultúra, spoločenské vzťahy, kvality života - všetko smeruje k absolútnej komercii. Hodnotné veci prekryla hrubá vrstva odpadu, pod ktorou aj to kvalitné, čo tu ešte ako-tak vzniká, takmer vôbec nevidno. U nás je to o to okatejšie, že v minulosti sa predsa len umeniu pripisovala hodnota, ktorá mu náleží, lebo okrem iného viac presahovala do každodenného života ľudí. Ale kam a ako má presahovať teraz, keď na akomkoľvek televíznom alebo rozhlasovom kanále, ktorý si zapnete, sa vôbec nič nedozviete?

Nie je to výsledok vami očakávanej plurality?

Iste, urobili sme jeden krok dopredu. Každý si môže vybrať, čo chce - či odpad, alebo kvalitu. Je to dobrovoľné, nikto nám do toho "nekecá". Ale rozhodovanie väčšiny je stále ovplyvňované - už iným, menej transparentným spôsobom.

Nepatrí azda vaše Rodinné striebro v Rádiu Slovensko medzi projekty, ktorým sa darí upozorňovať na pôvodné hodnoty?

Usilujeme sa o to. Tento projekt sme s estetikom Petrom Michalovičom vymysleli pre literárny mesačník Romboid. Vyzvali sme slovenských umelcov, aby napísali, čo je pre nich "rodinné striebro" v slovenskej kultúre 20. storočia. Napísalo nám 36 ľudí, postupne sme ich príspevky uverejňovali v časopise a minulý rok z toho vyšla kniha. Na jej druhý diel sme zatiaľ nezohnali prostriedky, ale samotný projekt zaujal Slovenský rozhlas, a tak vznikol pravidelný rozhlasový mesačník. Doteraz sme odvysielali fíčre o živote a diele Dominika Tatarku, Deža Ursinyho, Ela Havettu a na február pripravujeme diel o básnickej skupine Osamelí bežci.

Začali ste od konca, keď ste predstavili ľudí, ktorých ste poznali osobne?

Bohužiaľ, režiséra Ela Havettu som nepoznal. Normalizácia ho odstavila hneď na začiatku 70. rokov. Po zákaze tvorby už žil len krátko. Mal iba 37, keď v roku 1975 zomrel. Na budúci rok by oslavoval 70... Dežovu hudbu som poznal už v 60. rokoch, neskôr som obdivoval všetko, čo vytvoril spolu s básnikom Ivanom Štrpkom - patrilo to k vrcholom kultúry, ktorá u nás vznikla v čase kultúre neprajnej normalizácie. Neskôr sme sa poznali aj osobne. Páčilo sa mi, že pred ničím neuhýba a robí si svoje za "každého počasia". A takých veľa nebolo ani po novembri 1989...

Ako si spomínate na Dominika Tatarku?

K Tatarkovi sme chodili posledné roky jeho života s Martinom M. Šimečkom. Párkrát som bol uňho na návšteve s Albertom Marenčinom či s Ivanom Kadlečíkom. Dominik Tatarka už vtedy skoro vôbec nevychádzal - nedovoľoval mu to jeho zdravotný stav. Sedávali sme v jeho izbe pod strechou a celé hodiny sme sa zhovárali... Spolupracoval s nami. A svoje texty do samizdatu nám dával s takým zhovievavým úsmevom.

Prečo práve zhovievavým?

Lebo všetko vedel. Dospel do štádia, keď je človek dospelý a už ho nič neprekvapí. Už ho skutočne nemalo čo prekvapiť, preto sa k svojim textom správal s odstupom. Také top nadšenie, ktoré má asi každý spisovateľ v skorších knihách, ho opustilo. Napokon, už nič ucelené ani nenapísal. Sám nazval svoju tvorbu Písačky, lebo išlo o voľné texty, ktoré sa až neskôr zoraďovali do nejakých kníh.

Tatarkov príbeh nebol priamočiary. Ako hodnotil svoje radikálne nadšenie komunizmom?

Tatarka zažil demokratický systém prvej Československej republiky, ktorý vcelku fungoval, a neskôr nástup totalitnej ideológie fašizmu v Európe, ktorá vyústila do 2. svetovej vojny. Ako mnohí jeho rovesníci a priatelia, bol v odboji, a táto generácia nevstupovala do komunistickej strany zo zištných dôvodov. Boli to nadšenci, čo vstúpili do strany, ktorá sa ako jedna z mála v našej spoločnosti aktívne postavila fašizmu na odpor.

Ale 50. roky priniesli politické procesy, ktoré Dominika Tatarku neodradili od toho, aby napísal budovateľské prózy...

Jeho generácia a okruh ľudí, v ktorom sa pohyboval, nadšene verili samotnej idei komunizmu. Procesy považovali za zlyhania jednotlivcov - Stalina a jemu podobných. Stále verili, že ak by komunistickú spoločnosť budovali správni ľudia, určite by sa naplnili ich najkrajšie vízie. Samozrejme, nikdy a nikde sa to nepodarilo realizovať. A neskôr práve tí, čo videli, že sa tu popravovali ľudia, že mnohí emigrovali z "vysneného raja" na Západ, sa pokúsili o nápravu - usilovali sa obrodiť socializmus, aby mal "ľudskejšiu tvár". To sa im samozrejme tiež nemohlo podariť, lebo ich prevalcovala konzervatívna, tvrdá komunistická línia. Tatarka patril medzi tých, čo uverili, a tých, čo pochybovali a mysleli si, že by sa to dalo urobiť inak. Bola to však ilúzia. V posledných desaťročiach svojho života Dominik Tatarka hovoril a písal, že jediná spoločnosť, v ktorej by dokázal žiť, je demokratická. Už si nevedel predstaviť žiadnu inú, ktorá by mohla naozaj fungovať.

Ako by podľa vás hodnotil našu dnešnú demokraciu?

Určite veľmi kriticky. Bol to premýšľajúci človek. Vyznával hodnoty, ktoré by vehementne bránil, ak by ich niekto spochybňoval. Rovnako, ako rázne protestoval vždy, keď bola v ohrození jeho "obec Božia".

Ako ste vy, jeho mladí priatelia, vnímali exponovanú erotiku niektorých jeho Písačiek?

Erotika neoddeliteľne patrila k Tatarkovi. Bola súčasťou jeho života, a vari aj našich. (Smiech.) Dominik Tatarka však o tom vedel aj pekne porozprávať a napísať. Nebola to žiadna pornografia, ale oslava ženy. Bol to jeden z mála mužov, ktorý vzdával hold každej žene - a nie len eroticky. Veľmi krásne hovoril a písal o svojej mame, ktorá ho vychovávala, keď jeho otec zahynul v prvej svetovej vojne. Mal sedem sestier, manželku a iste aj milenky... Vzťah k ženám mal definovaný uvažovaním o celej obci Božej, ktorej prirodzenou súčasťou boli aj ženy. Ako matky, milenky alebo sestry - vo všetkých úlohách. My sme ho obdivovali, ale náš vzťah k žene už nebol taký vycibrený, ako ho mal on.

Ako ste sa dostali k samizdatu?

Patrím ku generácii, ktorá v zlomových rokoch 1968 - 1970 chodila na stredné školy. Zmaturovali sme a prišla normalizácia. V tom najcitlivejšom veku dospievania sme si navykli na otvorenejšiu spoločnosť. Mohli sme čítať vynikajúce knihy, časopisy, mohli sme počúvať akúkoľvek muziku, divadlá hrali skvelé predstavenia, režiséri nakrúcali nádherné filmy, za ktoré dostávali medzinárodné ocenenia, a zrazu sa toto všetko zo dňa na deň skončilo. Nastalo jedno sivé, nevýrazné obdobie a ľudia, starší od nás, začali meniť kabáty. Prestali hovoriť o veciach, o ktorých ešte pred rokom-dvomi hovorili veľmi otvorene. Zrazu sme sa ocitli v priestore, ktorý bol príšerný. Chápali sme ho, ale nedokázali sme ho prijať.

Neboli ste v tom sám, napriek tomu nie každý vytváral alternatívu, ako vy.

V skupine ľudí, v ktorej som sa v Bratislave pohyboval, sme pochopili, že ak sa chceme cítiť aspoň trochu slobodnejšie, musíme si niečo vymyslieť. Chceli sme čítať a počúvať to, čo považujeme za dôležité my. Tak vznikol náš samizdat - nebola to aktivita disidentov, čiže ľudí, ktorí boli zakázaní a vylúčení zo spoločnosti za svoje postoje. My sme za svoje postoje odnikiaľ neboli vylúčení, jednoducho sme "hru na normalizáciu" neprijali a vytvorili sme si "druhú kultúru", ktorá bola sebestačná a samostatná. Robili sme si vlastné výstavy, vydávali knihy a časopisy, dokonca sa nakrúcali hrané a animované filmy. A vydržali sme v tom až do novembra 1989.

Kto nakrúcal filmy?

Napríklad Vlado Havrilla či Jano Budaj, v Čechách dokonca vznikla celá skupina undergoundových filmárov. Mám niekoľko desiatok scenárov týchto krátkych filmov, ktoré ešte existujú v nejakých pražských archívoch. Postupne viacerí ľudia prichádzali na to, že si môžu vytvárať kultúru takú, akú chcú. Samozrejme, že to nebolo po vôli vtedajšej moci, ktorá nás chcela riadiť a usmerňovať, ale nás politika v podstate vôbec nezaujímala.

Aj preto ste svoje tajné tlačoviny vydávali len v malom náklade - 10 až 20 kusov?

Hoci sme časopis alebo knihu vyrobili len v desiatich exemplároch, rozdali sme ich ďalším ľuďom, ktorí boli ochotní prepisovať ďalej. Bola to reťaz. Náklad sa teda pohyboval od 50 do 150 kusov. Neskôr sme prešli na ručný cyklostyl, ktorý sme si sami vyrobili podľa vzoru našich priateľov v Poľsku. Ak by toto jednoduché rozmnožovacie zariadenie videli dnešní mladí ľudia, mysleli by si, že je z doby kamennej, ale fungovalo fantasticky. Takže dnes už nikto nezistí, v akom náklade napokon vychádzal český, slovenský, poľský, maďarský alebo ruský samizdat... Nikto to nevedel skontrolovať ani overiť, lebo sme sa o tom ani nerozprávali - aby sa to neprezradilo. Od roku 1978 do roku 1989 sme vydali asi 250 titulov. A po novembri sa mi priznávali úplne cudzí ľudia, ktorých som v živote nevidel, že sa im dostávali do rúk takéto knižky. Bola to pre nás najväčšia satisfakcia.

Mladí ľudia dnes často hľadajú a nachádzajú alternatívnu kultúru na zaujímavých internetových portáloch. Je v tom nejaká paralela?

Internetová kultúra patrí do tohto tisícročia, určite sa aj naďalej budú vytvárať záujmové zoskupenia, ktoré sa venujú literatúre, filmu, fotografii, hudbe aj mimo umeleckých sfér. Je to náhrada za živú komunikáciu, ale prečo by som sa nemohol zhovárať s nejakým Austrálčanom o pestovaní kaktusov, poézii Jevgenija Jevtušenka, alebo Ezru Pounda? Internet zrušil hranice. Samozrejme, že v prvej fáze vyplávala aj kopa hlúpostí a balastu, ale to sa po čase vyčistí. Ľudia už teraz vedia, kde majú čo hľadať a s kým sa chcú na internete stretnúť a s kým nie. Škoda, že sme to nemali k dispozícii pred 20 rokmi my. Svet by vyzeral inak. Dnes je už oveľa ťažšie dostať do hláv ľudí nejakú ideológiu, lebo sú informovanejší a za niekoľko sekúnd dokážu zistiť, čo sa vlastne deje na druhom konci sveta. Je to úžasný vynález, aj keď každý vynález sa dá zneužiť - stačí sa pozrieť na televíziu, kam dospela.

Pracujete so slovom. Nehrozí slovu, že sa časom úplne devalvuje práve na internete?

Iste, tu to slovo nie je pod žiadnym dohľadom a kontrolou. Kedysi text prišiel do redakcie, kde si ho prečítalo päť múdrych a vzdelaných redaktorov, ktorí vedeli autorovi povedať, kde sa mýli, čo je dobré a čo už nie. Na internete je to voľné a úroveň textov je jemne povedané kolísavá. Ale čo s tým? Aj v jednej triede sedí 30 žiakov, z ktorých dvaja vedia napísať pekný sloh, a zvyšných 28 ani nie. Nemôžeme byť všetci skvelí v písaní, ale ohromne cenné je to otvorené fórum názorov. Vyblázni sa tam aj hlupák, ale môže sa ozvať aj niekto múdry. Fascinuje ma, keď potrebujem nájsť niečo, čo nemám po ruke, na internete to vždy objavím.

Dá sa nájsť aj slovenské rodinné striebro?

To je už horšie. Určite o Tatarkovi niečo nájdete, ale sú to len fragmenty. Na Slovensku sme ako vždy pomalší. Česi sú so svojimi literárnymi stránkami na webe oveľa ďalej. Ale to je len otázka času, kedy aj na Slovensku vzniknú kvalitné stránky, venované nielen literatúre, ale aj filmu, hudbe a výtvarnému umeniu. Zatiaľ na našich stránkach nenájdete základné veci, ktoré potrebujete - knihy autorov, filmy, hudobné nahrávky... Aj keď ktosi mi nedávno povedal, že na nejakej českej stránke už "visí" celá tvorba Deža Ursiniho. Verím, že sa čoskoro aj slovenské stránky zaplnia kvalitnou informáciou. Keď som si ťukol na internete, čo nájdem pri mene jedného slovenského spisovateľa, zježili sa mi vlasy - boli tam samé hlúposti - od stredoškolských referátov po vyslovené bludy, ktoré si ľudia od seba navzájom opisujú. Hemžilo sa to chybami a nepresnosťami. A naši ľudia, ktorí by mohli zaplniť internet dôveryhodnými informáciami, sú už starší. Pre nich prišiel internet už príliš neskoro - radšej držia v ruke knihu. Musí prísť nová generácia, ktorá dokáže takéto stránky zasvätene naplniť.

Na internete sa dá nájsť váš doslov ku knihe Ivana Kadlečíka Dvanásť, v ktorom stojí: "...písať zavesený na klinci stručnosti neznámym slovenským jazykom." Ste minimalista?

Som minimalista a Kadlečík je jedným z tých, čo patria do rodinného striebra slovenskej kultúry 20. storočia, aj keď len málokto o tom vie. Autorov, ktorí dokážu uvažovať a narábať s jazykom ako on, v každej literatúre na svete vyvažujú zlatom. U nás, bohužiaľ, ani tým striebrom nie, a to nehovorím o iných valutách. Ivan Kadlečík vie na veľmi malej ploche textu povedať závažné veci a v apríli alebo v máji budúceho roku sa určite ocitne v jednom z pokračovaní našej rozhlasovej relácie.

Daniel Pastirčák zaradil do rodinného striebra tvorbu Miroslava Válka. Pripravujete reláciu aj o ňom?

Meno Miroslava Válka sa určite objaví, lebo nezmazateľne patrí do slovenskej kultúry 20. storočia - v pozitívnom zmysle aj v negatívnom. Válek ovplyvnil slovenskú poéziu na začiatku 60. rokov svojimi prvými štyrmi básnickými zbierkami, ku ktorým sa bez ostychu hlásia slovenskí básnici rôznych generácií. Miroslav Válek prešiel vývojom od undergroundového básnika až po politika "bez ľudskej tváre" - politika z obdobia normalizácie. Ale keď bol šéfredaktorom Mladej tvorby, mnohým pomohol. Takže - prečo nie? Válek bol dobrý básnik a zlý politik.

A čo taký Vladimír Mináč?

S chuťou som čítal jeho eseje o staršej slovenskej literatúre a mám rád jeho knihu Dúchanie do pahrieb. Mináč patril k tatarkovskej generácii, priatelili sa. Takmer súčasne publikovali svoje knihy po vojne, spolu prežili rok 1968 - no z Tatarku sa stal disident a z Mináča režimový politik a spisovateľ. Keby sme robili o ňom reláciu, to všetko by tam muselo byť. A archívy sú plné autentických hlasov - nič sa z nich nedá vymazať ani odškriepiť. Nechali by sme ho hovoriť vlastnými slovami. Nebránim sa žiadnemu menu v slovenskej kultúre - láka ma nejednoznačný pohľad na tú-ktorú osobnosť, so všetkými zlyhaniami a skutočnými hodnotami, ktoré vytvorili.

Vaša relácia sa začína upútavkou, v ktorej znejú prevolania našich politikov 20. storočia k národu. Komu všetkému patria tie hlasy?

Sú tam napríklad hlasy Andreja Hlinku, Jozefa Tisu, Gustáva Husáka, Klementa Gottwalda, aj hlas, ktorý oznamuje okupáciu Československa v roku 1968, a celé to završuje pápež Ján Pavol II., ktorý praje Slovákom všetko najlepšie, aby sme konečne žili v pokoji a mieri.

Pápež Ján Pavol II. tu povie aj vetu: "Slováci, všetko je vo vašich rukách..."

Áno, všetko je v našich rukách - dali sme to ako bodku. Záleží len na nás, ako sa budeme v tomto štáte správať jeden k druhému - a či sa pokúsime vytvoriť vyváženú a fungujúcu kultúrno-ekonomickú spoločnosť, aby nikto nemal pocit ukrivdenia. Aj o tom je naše Rodinné striebro.

V básnickej zbierke Oko za zub máte verše: "...novým jazykom mlčíme, akoby nám starý nestačil, rozsadení okolo mlčania, mlčíme verne." Vo mne evokujú aj mlčanie ľudí, ktorí nedokážu vrátiť slovenskej kultúre hodnotu, aká jej patrí...

Váha slova je stále menšia a menšia. Aj mlčanie môže byť istým spôsobom rozhovoru, aj v ňom sa dá povedať veľmi veľa. V tomto duchu bola myslená táto básnička, lebo nie o všetkom sa dá hovoriť. A aj v našom ukričanom svete potrebujeme nejakú pauzu, v ktorej zaznie ticho. Mám na mysli ticho ako sebaobranu pred tým, čo nás obklopuje, lebo tých kakofonických zvukov a rámusu je toľko, že každá sekunda ticha je dokonalou vzácnosťou. No mlčanie môže byť aj prehrou - aj tým zahnaním do kúta, kde už skutočne nič iné nezostáva, len zavrieť ústa a nič nepovedať.

Môže sa napríklad obrátiť minútou ticha za slovenskou kultúrou?

Minúta ticha za slovenskou kultúrou je dosť málo. Chcelo by to aspoň mesiac nehlučnosti - tak ako bol voľakedy mesiac kníh, alebo mesiac lesov... Človek sa potrebuje upokojiť, utíšiť, skoncentrovať a použiť aj ticho ako jeden z materiálov, ktorý je veľmi tvárny. Veď sú rôzne tichá. Napríklad aj pred búrkou.

Samizdat ste vytvárali spolu s Jánom Budajom, Martinom M. Šimečkom, Jánom Langošom, Ivanom Hoffmannom, Jiřím Oličom, Martinom Kleinom... V 90. rokoch každý išiel svojou cestou. Predstavovali ste si to takto?

Po roku 1989 každý "pošiel svojou stranou", čo je úplne v poriadku - veď preto sme to robili. Každý je zodpovedný sám za seba a vytváranie umelých kolektívov nás nezaujímalo ani nebavilo. A aj keď sa s nimi často nevidím, keď sa stretneme, pokračujeme v rozhovore, v ktorom sme naposledy skončili. Názory a spôsob uvažovania týchto ľudí sa nemení - v podstate ostávajú rovnakí, akými boli. Navzájom si držíme palce.

Ako dnes vidíte cestu Jána Budaja?

Ján Budaj sa hneď po novembri 1989 rozhodol vstúpiť do politiky a venuje sa jej dodnes. Je to úplne v poriadku, ale v politike je to tak - buď má politik voličov, alebo nemá. Ak je to politik, ktorý vie osloviť veľké davy, tak je vo vláde. Ak nevie, hrá druhé alebo tretie husle. Politik musí byť trochu populista, nadbiehať voličom, robiť kompromisy - teda všetko to, čo sa mne vôbec nepáči. Ak sa Budaj v politike našiel, nech to robí. Prečo nie?

Vy nerobíte kompromisy?

V každom období svojho života človek narazí na prekážku, pri ktorej musí ustúpiť a korigovať svoj názor. Ale súkromné kompromisy, ktoré nezasahujú celú spoločnosť, sú predsa len iné, ako tie, čo zasiahnu 5 a pol milióna obyvateľov krajiny.

Keď ste spomínali neveselú Tarkovského víziu - súvisia tieto asociácie s vaším vekom?

Sotva. Tým nepopieram, že sa už ťažšie zobúdzam a vstávam z postele! (Smiech.) Ale vekové kategórie pre mňa nikdy veľa neznamenali. Keď som bol mladší, pokojne som sa priatelil s ľuďmi za sedemdesiatkou a teraz si dokážem dobre porozumieť s tridsiatnikmi. S ľuďmi ma spája to, čo robia. Vek tu nehrá rolu. Umenie je fantastické v tom, že sa o jeho problémoch dokážu zhovárať ľudia, medzi ktorými je 50-ročný vekový rozdiel.

Napriek tomu, ako odôvodňujete svoj pocit "konca sveta"?

Moje videnie nie je nejaké apokalyptické. Iba konštatujem, čo tu je. Možno má byť všetko práve takto, a nie inak, neviem. Isté je, že naša planéta nie je zdravá. Zjavne má nejakú diagnózu, ktorú môžeme len ťažko definovať. Má totiž rôzne príznaky - ako chorý človek, keď je napadnutý zhubným vírusom. Netrúfam si hodnotiť, do akej miery si z toho máme robiť ťažkú hlavu. A nepostavím sa na námestie, aby som vykrikoval do mikrofónu, že sa blíži koniec sveta, to nie. Každý nech si urobí poriadok sám pred sebou a vo svojom okolí. Keby sme si poupratovali haraburdy v sebe, predpokladaná apokalypsa by sa od nás mohla vzdialiť na niekoľko tisíc rokov... Ale kto má chuť upratovať?