Každý piatok z ich bytu vyváňa solet a ozýva sa spev. Sú to zrejme dobrí ľudia - mladučkí, s čistými očami tých, čo nepochybujú a veria, že tam hore ich niekto stráži. Vždy sa usmievajú a sú strašne milí. Až tak, že sa vám nechce veriť, že je to naozaj.
Keď nás stretnú, obrátia reč na náboženstvo a chvália nás, že sme dcére dali meno zo Starého zákona (netušia, že vôbec nie z náboženských dôvodov). My sa usmievame naspäť a zdvorilo odpovedáme. Ako vraví môj muž - treba k nim pristupovať diplomaticky, veď sú len trochu otravní.
Nastal však deň, keď diplomaciu prehlušila momentálna rodinná nepohoda. Bol prvý deň sviatku Chanuka, ktorý sa možno pre svetielka, darčeky a koláče dá prirovnať k Vianociam. Chystali sme sa na veľkú rodinnú večeru, čo je pre mňa psychická záťaž.
Asi desať minút pred odchodom, keď sa naše inokedy uvedomelé dieťa pokakalo a musela som ho komplet vyzliekať a keď som zistila, že môj nápad vylepšiť si účes nátačkami bola poriadna hlúposť, zazvonil zvonček. Keď som otvárala, stihol mi ešte môj muž previnilým hlasom oznámiť, že netuší, kde položil kľúče od auta. A tak je jasné, že si to odniesli tí, čo zazvonili.
Áno, bol to ten mladý dobrosrdečný párik. Stáli tam a pýtali sa, či nechceme s nimi zapáliť prvú sviečku na chanukovom svietniku. Vo mne v tom momente zvíťazila fúria a tak som im cez zuby povedala, že nemáme čas a všetko je aj tak nanič. Zatvárili sa trpliteľsky a odišli.
Keď sme sa potom vracali domov z večere, všimla som si, že postavili k dverám domu schránku na charitu. A tak som si svoju odpornosť „vyhladila“ malým príspevkom. Je jasné, že z veľkého zvitku to môj škaredý skutok nevymaže, ale v tom momente to zabralo.
Želám Vám požehnané Vianoce. A neodháňajte tých, čo prichádzajú so svetlom. Ani vtedy, keď je všetko nanič.
Autor: Jana Shemesh, dopisovateľka SME z Blízkeho východu
