Skupina Team s PAVLOM HABEROM v druhej polovici 80. rokov spôsobila až hystériu. Habera je buď s Teamom, alebo samostatne aktívne prítomný na scéne doteraz. Známy "kat zo SuperStar" je v civilnom živote úplne bezprostredný, akoby ho hviezdne maniere ani nelízli a hovorí, že v hudbe človek nemôže byť vypočítavý.

Keď človek začína s hudbou, väčšinou ráta s tým, že bude slávny. Vám sa to podarilo. Splnila popularita vaše očakávania?

Človek v predstavách vidí len to príjemné, netuší, čo všetko bude nasledovať. Sláva je taký barometer - ak vás ľudia prestanú spoznávať na ulici, znamená to, že sa dostatočne neprezentujete tým, čo robíte. Popularita je zaväzujúca. Sláva sa skoro stáva druhoradou záležitosťou. Prvoradý je boj o prežitie.

To nie je práve povznášajúce ducha.

Je to hlavne veľmi stresujúce. Keď má človek prežiť, musí robiť, stále vymýšľať niečo, aby bol pre ľudí zaujímavý, aby si kúpili CD, prišli na koncert, aby ho uživili. Takže keď sa to berie vážne - a to sa musí - takýto život nie je o sláve, ale o práci.

Lucie Bílá hovorila aj o odvrátenej strane slávy, že človek v podstate nemôže byť normálny, napríklad ísť do krčmy na pivo a utopenca, lebo sa vždy nájdu frustrovaní jedinci, ktorí mu závidia slávu a dajú mu to najavo. Máte aj vy také skúsenosti?

Nemám s tým problém, lebo sa cítim byť obyčajným človekom, ale to treba vedieť zvládnuť. Vždy treba rátať s tým, že príde nejaký miestny obyvateľ, môže mať aj vypité, a chce sa silou-mocou zoznámiť. Musím si zaklopať na drevo, doteraz som s takýmito ľuďmi nikdy nemal problém. Keď je niekto už veľmi dotieravý a stále chce na niečo pozývať, tak mu napríklad poviem: Dobre, tak zober fľašu whisky. Väčšinou ju nezoberie a odradí ho to, ale už sa nám stalo, že sme s kapelou a kamarátmi takú fľašu vypili. Ten človek zistí, že aj ja mám okolo seba kamarátov a zrazu je tá situácia úplne prirodzená. Zatiaľ sa mi vždy oplatilo byť k ľuďom otvorený a chvíľku sa s nimi zabaviť. Ale nevylučujem, že problémy môžu prísť, najmladšia generácia je o dosť iná, ako sme boli my, čo sa týka slušnosti, nemajú toľko úcty ako starší.

Váš príbeh vyzerá ako z amerického filmu - prišli ste do Bratislavy, skončili ste Štúdio spevákov zábavného žánru, robili ste inžiniera, referenta v kultúrnom dome, dali ste sa dokopy s kapelou, ktorá dovtedy bola skôr v pozadí, a zrazu prišla obrovská sláva.

Ja to za zázrak nepovažujem. S Teamom som sa dal dokopy, keď som mal dvadsaťsedem rokov. Spieval som od pätnástich rokov a mal som za sebou množstvo kapiel, s ktorými to nevyšlo. Nezvyknem vzdávať veci, ale úspech prišiel v období, keď som mu už nevenoval takú pozornosť a nejako veľmi som ho nechcel. Hudbu treba robiť úprimne. Mať z nej radosť, venovať jej veľa energie, príliš neprežívať neúspechy a satisfakcia určite príde.

Rátali ste so slávou?

Nie, prekvapila ma. To bola hystéria, aká dnes už, myslím, nebýva. A teším sa aj tomu, že sme si udržali generáciu, ktorá starla s nami.

Spievali ste alternatívny rock so skupinou Andreja Šebana 300 hrmených, v skupine Pavla Daněka Burčiak aj v Avione Františka Grigláka. To boli všetko viac-menej alternatívne projekty. Ako ste sa v nich cítili?

Tie kapely možno neboli veľmi úspešné, ale pre mňa boli veľmi dôležité. Viedli ich skvelí muzikanti a vždy si vybrali oni mňa, aj keď zistili, že s tým mojím popovým hlasom v tých štýloch veľa vody nenamútim. Takže som zároveň zistil, čo mi nesedí.

Vy nemáte niekedy chuť urobiť nejaký alternatívny projekt - úplný úlet?

Chuť by bola, ale kto by si to tu na Slovensku kúpil?

To je jedno. Robili by ste to pre seba.

Človek by si nemal robiť hudbu pre seba. Mal by ju robiť pre ľudí. A okrem toho, neviem, či by som dokázal robiť underground tak, aby tomu ľudia uverili. No na svojich albumoch mám niekoľko netradičných vecí, napríklad bossa novu, džezík, skladby s veľkým orchestrom. Ľudia ma však posudzujú hlavne podľa popových rozhlasových hitov. Inak, ak by som mal robiť iný žáner, určite by to bol ľahký džez. V džezovej kapele som spieval aj na vysokej škole a bavilo ma to.

Dnešný pop vyzerá úplne inak, ako vyzeral pred desiatimi rokmi. Nemáte generačný problém? Rozumiete mu?

Absolútne ho akceptujem a som tolerantný aj k hip hopu. Sám by som takú hudbu robiť nevedel. To sú iné typy muzikantov, premýšľajú inak, neboja sa dať niekam niečo, čo by sme my považovali za úplne absurdné. No klasická poprocková hudba tu zostala. V pope je to tak - keď niekto urobí dobrú pesničku, vždy zaberie, nech by bola móda hocijaká.

Peter Nagy fotí, tiež máte v zálohe niečo okrem hudby?

Mimo hudby nie, zaujíma ma nahrávanie v štúdiu, zvuk.

Chceli by ste byť aj producentom iných spevákov?

To by som si musel zobrať mladého oponenta, aby to malo moderný sound. Baví ma zvukárčina, štúdiová technika. Daniela rozmýšľa, že by sme sa ešte na rok vrátili do New Yorku, a keby som s tým súhlasil, okamžite by som sa prihlásil do dobrej zvukárskej školy, lebo zvukári si svoje tajomstvá strážia, takže je ťažké sa k nim dostať. Ak hovoríme o záľubách, som aj zberateľ - zbieram kvalitné staré mikrofóny, kupujem ich všelijako, aj na internete.

Pôsobíte vyrovnaným dojmom. Pamätáte si vo svojom živote veľkú nepríjemnosť, akú by ste už nikdy nechceli zažiť?

Rozvod. Ale, samozrejme, bolo ich viac, každý má problémy. Ale načo chodiť po svete zmordovaný a šíriť blbú náladu. Problémy na verejnosť nepatria. Úplne stačí, keď musím niekedy hovoriť nepríjemné veci deťom zo SuperStar. Keď má človek zdravé deti a čo do úst, je všetko v poriadku.

Nazývali vás katom SuperStar, ale podľa mnohých ste "vymäkli". Únava materiálu?

Podľa mňa nie som mäkší. Rád som aj pochválil, ak to bolo dobré, a tešil sa, keď niekto spieval pekne. Nezávidím ľuďom, keď sú dobrí. Tak by to malo byť všade, aj v politike. Pri rozhodnutiach by mal mať človek nadhľad a netrpieť osobnými pohnútkami. Nám sa s Teamom podarilo dosiahnuť na naše pomery vrchol, takže naozaj necítim voči nikomu závisť.

Bola práca v porote ťažká?

Bola, aj preto, že sme mali diametrálne odlišný zvuk ako to, čo počul televízny divák. Televízia je röntgen, tam je počuť všetko, každá falošnosť. Na koncerte veľa vecí nepočujeme, pretože publikum robí veľký hluk a zvuk je iný. Hodnotili sme primárne to, či nás spevák baví alebo nie, či z neho niečo ide. Nejde len o počet falošných tónov, veľa veľkých spevákov spieva naživo falošne. Ja ako aktívny spevák som išiel do rizika, že keď budem pôsobiť nekompromisne, tak prídem o časť fanúšikov, ktorí si mysleli, že som nejaký usmievavý chalan.

Mám pocit, že Slováci nemajú problém s tvrdosťou, viď príklad niektorých politikov.

Ale to je už úplne iná SuperStar.

Vo finále sa ocitli dve dievčatá. Jedno malo pätnásť, druhé šestnásť rokov. Raz ste v SuperStar použili výraz "detská besiedka" a súťaž sa ňou vlastne stala. Nie sú tie deti príliš mladé na takéto čosi? Dokážu si zo súťaže vziať to, čo treba?

Keby sme hranicu neposunuli o tri roky nižšie, nemali by sme vo finále dobrých spevákov. Moja dcéra má päť rokov a rastú jej druhé zuby. Keď som sa na to pýtal doktora, povedal, že nové generácie skrátka rýchlejšie dozrievajú, ešte aj v tomto. Pätnásťročné deti sú už zrelé, vedia, ako to v živote funguje. A keď niečomu náhodou nerozumejú, rád im to vysvetlím aj v zákulisí, čo sa aj bežne deje. Ja by som bol v pätnástich rád, keby mi niekto povedal, čo robím zle. Keď som bol v tom veku prvýkrát na súťaži v Banskej Bystrici, spieval som falzetom pieseň skupiny King Crimson a pozerali na mňa ako na blázna, čo si prišiel robiť srandu z komunistov, ale nikto mi k tomu nič nepovedal.

Mali ste v živote "tútorov", ktorí vám tvrdo dokázali povedať názor na vás?

Samozrejme. Taký bol Julo Kinček, dodnes mi hovorí názor priamo, bez okolkov a stručne. Chcel som ho na sólový album, ale je ponorený vo svojej brandži, povedal mi, že už dávno neskladal pesničky a nevie, či by sa ešte do toho dostal.

Myslel som vziať ho ako producenta.

To si do značnej miery ustrážim sám. On je dobrý konzultant, vie presne, ktorá skladba je dobrá na to, aby vyšla. Na DVD Aerosmith som videl zábery s človekom, ktorý sa volá John Kalodner, robí pre vydavateľstvo Geffen. Ten prišiel, pustili mu nejaké pesničky a on povedal len "páči sa mi to" alebo "nepáči sa mi to". Keď sa mu páčili všetky piesne na albume, všetci sa radovali, lebo vedeli, že to je dobré. Nájsť takéhoto človeka je veľmi ťažké, lebo musí rozmýšľať sám za seba a ešte aj ako biznisman.

Boli ste v SuperStar od začiatku. Nie je vám ľúto, že okrem Petra Cmorika sa nikto podstatne nepresadil? Minule mali výklad v predajni Lacné knihy obsypaný albumami bývalých finalistov SuperStar.

To by som nebral až tak vážne, aj moje CD Svet lásku má, ktorého sa predalo 90-tisíc kusov, sa po roku-dvoch objavilo vo výpredaji. A na otázku, či môže byť niekto hore okrem Cmorika, je jasná odpoveď: Hocikto. Stačí urobiť veľký hit. Ten potrebuje každý. Aj Team ho potreboval. Peter Cmorik má výhodu, že sa na ten album poctivo pripravoval pol roka pred SuperStar. Je výborný interpret, veľmi muzikálny.

Mám pocit, že u nás je veľa výborných interpretov, dosť producentov, ale málo skladateľov.

To je absolútna pravda. Toľkí dobrí hudobníci často ani nemajú uplatnenie, takže majú problém sa slušne uživiť. Skladateľov je málo a tých pár, čo skladá, si primárne robí veci pre seba a pre svoje skupiny. Poznám to podľa seba, ak sa mi podarí výnimočne dobrá vec, tak si ju nechám. Takýchto pesničiek človek nerobí desať za rok, maximálne jednu-dve. Neviem, prečo viac ľudí neskladá, či majú komplex urobiť jednoduchú melódiu, alebo čo.

Nie je to tým, že skladať je čím ďalej tým ťažšie, lebo už všetko bolo povedané?

Odkedy urobili Beatles posledný album, už sa všetko na všetko podobá, lebo oni vymysleli úplne všetko. Minule som pozeral veľký bluesový koncert, kde boli samé legendy. Blues, to sú podobné akordy a podobné melódie dookola a nikto sa nezamýšľa nad tým, že sa tie veci na seba podobajú. A pritom, keby sa to nepodobalo, tak to nie je blues. Z toho, že sa niečo na niečo podobá, netreba mať komplex.

Blížia sa Vianoce, kam sa chystáte?

Na Vianoce budeme pri mori a na Silvestra sa chystáme lyžovať do Talianska. Po prvýkrát nebudem zdobiť stromček. Darčeky sú už rozdané, len deti ich dostanú až na Štedrý deň, aby mali sviatok.

Nechceli by ste, aby bola vaša dcéra speváčka? Staršia Zuzana sa už asi hudbe venovať nebude, ostáva mladšia Ella.

Zuzka robila vždy to, čo ju bavilo, jej to páli oveľa lepšie ako mne, vyštudovala dobrú školu a robí prácu, ktorá ju baví. Aj tancovala a krasokorčuľovala, a to vyžaduje muzikalitu. Ja som ju nikdy do ničoho nenútil. Čo sa týka malej, tiež jej nikdy nebudem nič predurčovať. Akože "poď si zaspievať", a "nenahráme detskú platňu?" To je predsa hrozné. Nech sa rozhodne sama.

Karel Gott má tri dcéry, ale stále túži po synovi, vy nemáte takéto ambície?

Priznám sa, že sa s tým ráno nezobúdzam, ale téma "ďalšie dieťa" je vo vzduchu. Minule som Daniele hovoril: Počuj, už sme dosť dlho spolu, nechceš účinkovať v našom klipe? A ona, že to bude drahé. Ja: Koľko? A ona: Chci další dítě.

Je veľká srandistka, aj preto ma to s ňou v živote baví.