ávnym priateľom a budujú impérium, o ktoré prejavili záujem finanční investori. ROMAN DONOVAL, majiteľ firmy Donivo MKD.
Svoj úspech nenazýva splnením detského sna. Do 18 rokov nevedel, čo vlastne bude robiť. Vyštudoval drevársku priemyslovku, dovtedy športoval a jeho priority boli niekde inde. Potom sa zamestnal v štátnom podniku ČSAD. Jedna z vecí, ktoré ho zaujímali, boli kamióny a nákladné autá.
Revolúcia v novembri 1989 znamenala pre neho výzvu a možnosť, ako zreálniť svoj sen. V roku 1991 spustil vlastnú autodopravu. Zobral si do prenájmu jedno staré vozidlo od bývalého roľníckeho družstva. „Tak sme začali podnikať.“
Firmu začal budovať od nuly. Využil aj kontakty, ktoré získal v štátnom dopravnom podniku? „Nie, takmer nič som nevyužil.“
Prvé dva roky boli zložité. Ekonomika fungovala podľa vlastných pravidiel. V doprave dominovali štátne podniky. Na začiatku podnikania si vybudoval slušný tím vodičov, obchodníkov, špeditérov. Do podniku zobral so sebou aj ďalších dvoch spoločníkov. S tými bol do roku 1994.
Obdobie temna
Po rozdelení federácie začali u nás platiť nové pravidlá. Dosť veľa vecí sa skomplikovalo. Najmä to, že sme do roku 1998 boli v rámci Európy izolovaní. „Ľudia, ktorí tu žili, to tak nemuseli vnímať, ale naše podnikanie bolo a je o Európe.“
Problémom však nebola iba ekonomická či politická izolácia. Jeho firmu trápili hranice, víza, dopravné licencie. Ale presadil sa. Presviedčanie zahraničných partnerov, že majú využiť práve jeho kamióny, malo svoje úskalia, ale presvedčil ich. Ak dostal dôveru od zahraničných firiem, využil ju naplno a presvedčil ich, že Slováci nie sú zaostalý národ a vedia ponúkať kvalitné služby.
Únia bola zlomom
Počas ďalších šiestich rokov jeho firma rástla ďalej. Stále ho však trápilo, že ako firma nečlenskej krajiny únie nemôže voľne podnikať aj v iných krajinách. „Neexistoval pre nás voľný trh.“
Rok 2004 preto chápe ako zlom v podnikaní. Otvorenie hraníc rozviazalo jeho firme ruky. Spĺňala podmienky na vydanie eurolicencie a už viac nepotreboval licencie na prepravné služby v iných štátoch.
Záujem mali viacerí
V tomto období spája svoje sily so svojím dávnym priateľom. Spoločnou fúziou chcú vytvoriť jedného z najväčších dopravcov na Slovensku s plánovaným ročným obratom 55 miliónov eur. V prepočte asi 1,85 miliardy korún.
Spolupracujú už viac ako sedem rokov, doteraz dostali viacero ponúk na prevzatie ich firiem. „Oslovili nás traja, štyria strategickí investori, z Francúzska a Nemecka. Keď sa teraz pozriem na ich ponuky, sú smiešne,“ hodnotí Donoval záujem zahraničných firiem o svoj podnik.
Nakoniec prišla ponuka od poľského investičného fondu Enterprise Investors. Rokovania trvali päť mesiacov. Podľa Donovala to bola jedna z možných foriem, ako spojiť jeho a priateľovu spoločnosť. Finančný investor im umožnil všetko zastrešiť. S tým, že pôvodní majitelia budú mať v novej firme svoje podiely. „Bola to vlastne jedna z podmienok,“ hovorí Donoval.
Teraz ho čaká ďalšia náročná práca. Nielen obchodne, ale aj právne spojiť dve firmy. Treba to zvládnuť v priebehu budúceho roka. Ak pritom dokážu zvýšiť aj výkony firmy, bude to považovať za úspech.
Základom sú ľudia
Za takmer 18 rokov, čo podniká, často uvažoval nad koncom. „Vždy, keď som bol preťažený, boli problémy, povedal som: a dosť! Potrebujem toto?“ Druhým dychom však Donoval dodáva, že je to tak vlastne pri každom podnikaní. Myslí si, že ak má človek vzťah k svojej práci, baví ho, má ju rád a je aj finančne ohodnotená, tak to celé má zmysel.
Nový spoločný podnik zamestnáva vyše 600 ľudí, k dispozícii má vyše 350 kamiónov. Jeho vzťah k podriadeným je rôzny. S tými, s ktorými pracuje aj viac ako desať rokov, je i priateľom. Priznáva však, že sa teraz so všetkými svojimi zamestnancami nepozná osobne. To sa ani nedá.
Na otázku, či vie prijať od nich aj kritiku, so smiechom hovorí, že len veľmi ťažko. „Myslím si, že to vyplýva z mojej tvrdohlavej povahy.“ Vo firme však dáva prácu aj mladým, ako hovorí, inteligentným ľuďom s teoretickými skúsenosťami. V niektorých oblastiach si teda necháva poradiť.
Jediný problém, ktorý ho teraz pri ľuďoch trápi, je ich nedostatok. Nechápe, ako môže Banskobystrický kraj trpieť vysokou nezamestnanosťou, keď on nevie nájsť ľudí. Chybu robí aj štát. Jediné, čo od štátu potrebuje, je, aby zabezpečil dostatočné vzdelanie a aby neprodukoval potenciálnych nezamestnaných. „A vedel flexibilne reagovať na meniaci sa trh práce.“
Únia začala presadzovať železničnú dopravu pred cestnou. Donoval si myslí, že je namieste, ak niektoré tovary, ako napríklad ruda či uhlie, majú prejsť z kamiónov na železnicu. Ale tá aj tak nikdy nebude vedieť kamiónom konkurovať. „Pre cenu, flexibilitu.“
Budúcnosť je aj na východe Európy
Do krajín únie smeruje teraz asi 95 percent prepravy. Pomohlo aj rozšírenie o Rumunsko a Bulharsko. Do budúcnosti uvažuje, že podnik bude mať samostatnú divíziu prepravy na Ukrajinu a do Ruska. Nebojí sa, že by tam mohol prísť o svoj kamión alebo tovar, ako sa hovorí. Všetko sú to fámy.
„Je namieste, aby sa niektoré informácie dali na poriadok,“ tvrdí. Dnes skôr zmizne kamión v Taliansku ako na Ukrajine či v Rusku. Zároveň priznáva, že podnikať v týchto krajinách nie je ideálne, východnú Európu vníma ako veľkú výzvu. „Tam vidím aj našu budúcnosť.“
Ostrov pokoja
Má dve deti, 11-ročnú dcéru a 6-ročného syna. Ako so smiechom hovorí, v tvrdohlavosti sú po ňom. „No ešte to vynásobte dvoma.“ Rodina je pre neho miestom pokoja. Počas niekoľkoročného podnikania sa naučil, že problémy musia ostať vonku. Mimo rodiny.
Deťom chce dať najmä vzdelanie, potom sa už samy budú musieť rozhodnúť, čo chcú alebo nechcú robiť. Nútiť ich, aby pokračovali v jeho stopách, určite nebude. „Ony sú už iná generácia.“
Viac na www.leaders.sk
