však hľadajte v románe Zatím dobrý. Spisovateľ JAN NOVÁK zbeletrizoval príbeh rodiny Mašínovcov – tak, že sa nedá ani na sekundu odložiť.
Viete, že ste napísali nečitateľnú knihu?
„Nečitateľnú? Prečo si to myslíte?“
Pasáž, keď Mašínovci utekajú cez les a tisícky vojakov idú po nich, je predsa fyzicky neznesiteľná.
„Aha, tak! Naozaj, je to neuveriteľný príbeh. Až to pripomína Homéra, alebo veľké ságy, lebo len v nich prežívajú hrdinovia také neuveriteľné veci.“
Ako sa teda spisovateľovi píše niečo, čo sa nedá čítať?
„Ja som mal výhodu. Vedel som, ako sa ten príbeh skončí.“
Kedy ste o ňom počuli prvý raz?
„Raz mi povedal Miloš Forman: Novák, prekľajem ťa. Dám ti jednu knižku – nebudeš spať celú noc! Bola to kniha Otu Rambouska Jenom ne strach, píše sa v nej len o tom úteku cez les. Všetko je v nej obdivuhodne vecné, ale keď som ju dočítal, mal som množstvo otázok. Vravel som si, veď je to nedorobené! Ako čitateľ som bol strašne neukojený. Začal som teda o príbehu zisťovať viac a viac, a čoraz viac a viac som pritom otváral oči.“
Keď sa Mašínovci dozvedeli, že o nich idete písať, čo im z toho vyšlo?
„Pepíkovi som hneď vravel, že ich príbeh pojmem tvorivo a literárne. Na minulosť sa dá pozerať z historického pohľadu, pre mňa však bolo najdôležitejšie prežívanie. Vypreparované, overené fakty zostanú, ale vnímanie a prežívanie prítomnosti, to sa stratí. To môže minulosti vrátiť len literatúra. Preto som chcel príbeh Mašínovcov domyslieť a precítiť. Samozrejme, že som ho nemohol precítiť tak ako oni. Ale oni sami sa už na veľa vecí nepamätajú a na mnohom sa ani medzi sebou nevedia dohodnúť.“
Keď ste zbierali materiál, asi ste sa medzi tisícimi otázkami museli spýtať aj zopár nepríjemných.
„Áno, vecne som sa ich pýtal.“
Aká otázka bola trochu tvrdšia?
„Napríklad, či mysleli vždy na druhého, alebo či boli aj v situácii, keď mysleli len na seba.“
A?
„No, boli chvíle, keď mysleli len na seba. Inak by vraj neprežili.“
V Čechách sa dnes hovorí, že to boli teroristi.
„To tvrdili komunisti hneď od začiatku. Celý čas vyrábali štvavú kampaň, Mašínovci sa dokonca dostali aj do jedného dielu Majora Zemana. Hrá v ňom Jan Tříska, to je celkom dobrý fór. A veľká komunistická menšina je v Čechách stále. Vždy jej bude prekážať, že sa niekto dokázal komunistom postaviť. Ešte stále dostávam listy z Karvinej: Vrána k vráne sedá, rovný rovného si hledá. Zatím dobrý, zatím!“
Čo je teda pre spisovateľa odmenou, keď píše o takej citlivej téme?
„Odmenou sú reakcie čitateľov, a aj peniaze, lebo knižka sa dobre predáva. Tú kauzu majú Česi stále v povedomí, ale len málokto pozná nejaké fakty. Ak sú, sú veľmi nejasné. Napriek tomu má na to každý názor. A čím menej vie, tým ho má pevnejší. Preto potom cítim ako veľké zadosťučinenie, keď si dal niekto námahu a zvážil, ako to s Mašínovcami naozaj mohlo byť. V akej boli situácii, akí boli mladí, akí boli a za akých okolností boli vychovaní.“
Vy si ako pamätáte päťdesiate roky?
„Bol som pionierom a stále som zabúdal nosiť červenú šatku. Mal som za to čiarky na nástenke. Štvalo ma to, a tak som ju nosil ešte menej. U nás bolo vždy jasné, že komunisti sú syčáci, v tom som mal veľkú výhodu. Videl som, že mamin brat je jezuita a že ho za to zavreli. Podobné príbehy som počúval stále a dobre som ich vnímal.“
Cítili ste v rodičoch smútok, že by v slobodnej krajine mohol vyzerať ich život inak?
„Bol by úplne iný. A tá životná trpkosť je základným pocitom mojej novej knižky Děda. Zmieriť sa s tým, vyzliecť sa z tej zatrpknutosti a nájsť si niečo, to vedela babička, ale dedo nikdy. V tom sú ženy lepšie. Žijú v reálnom svete, neulietavajú na nejakej idei. Vedia si nájsť kopec drobných vecí a z nich si poskladať svoje bohatstvo.“
Do Ameriky ste odchádzali spolu s rodičmi. Chce sa šestnásťročnému chlapcovi odísť?
„Vôbec sa mi nechcelo. Prežíval som prvé lásky, a bol som aj politicky absolútne naivný. V šesťdesiatom deviatom sa ešte stále hrali trezorové filmy, darilo sa nám na festivaloch a zdalo sa, že odpor voči neostalinistickej línii ešte potrvá. Neuvedomil som si, že normalizácia ľudí postraší a že len málokto sa nedá. Lenže potom mal otec problém a nebolo čo riešiť.“
Aký? Politický?
„Defraudoval peniaze. Iná možnosť ako ísť nebola.“
Museli ste zabudnúť na svoje sny a nájsť si nové?
„Už v škole som vedel, že budem písať, aspoň toto som mal jednoduché. Akurát som mal strach o češtinu. Zdalo sa mi, že jazyk je osud, a písať v inom jazyku som si predstaviť nevedel. Keď som si nevedel spomenúť na nejaké slovo, mal som hotovú krízu. Prvých desať rokov som písal po česky a vzápätí text prekladal.“
O čom ste písali? Mali ste úspech?
„Na škole som raz vyhral s poviedkou z pohľadu šesťročného chlapca v Las Vegas, jeho rodičia sa šli práve rozísť. Zostal žiť so strýkom, nacionalistom a počúval jeho rozprávanie o českej histórii. On si to samozrejme nepresne zapamätal a všelijako to komolil. Písal napríklad, že Masaryk si chcel na staré kolená užívať povesť štátotvorcu a tak si dal voperovať opičiu žľazu. Poviedka vyšla v študentskom časopise, niektorí nacionalisti ju čítali a začali sa pohoršovať. Čo si to ten Novák dovoľuje, takto zosmiešňovať Masaryka?“
Reagovali ste na to?
„Vôbec im nenapadlo, že v tej poviedke rozpráva naivný chlapec, preto som im napísal, nech sa na mňa vykašlú. Celú korešpondenciu som potom poslal Josefovi Škvoreckému. Odpísal mi, že by mi rád vydal knihu, a tak som vlastne na objednávku napísal Striptease Chicago.
Prvý román?
„Ešte nie. Sú to poviedky poprepájané rovnakými postavami, jednu som napísal z reštaurácie Sparta Chicago. Tam som chodieval, pretože som hrával aj futbal, a raz sa tam s dvomi černoškami rozbehol divoký žúr. Keď som sa tam vrátil po vydaní knižky, jeden chlapík ma zastavil hneď pri dverách a vraví: Ty sviňa, ty si hovoríš spisovateľ? Vravím, čo je? Čítal som tvoju knižku. No a čo? O čo ide? Keď tu boli tie dve černošky, ja som vtedy vracal na biliardový stôl, a ty to tam vôbec nemáš!“
A filmu a filmovej vede ste sa začali venovať na škole?
„Chodil som na slávnu univerzitu v Chicagu. Z ekonomického departmentu nedávno ktosi dostal Nobelovu cenu. Keď sa ho spýtali, ako sa cíti, odpovedal: Konečne sa v jedálni cítim dobre, sedím tam ako rovný s rovným! Na tej škole totiž učilo alebo vyštudovalo asi 80 ľudí, čo už Nobelovku má. Ja som sa tam stále na všeličo zapisoval. Až si ma raz zavolal nejaký poradca a pýtal sa ma, čo chcem s tými zápismi robiť: Tu máš epistemológiu, dejiny čínskeho umenia, francúzštinu, základy diplomacie... Nakoniec mi vymyslel, že budem magistrom humanitných vied. Nechcel som študovať písanie samo osebe, dôležité bolo niečo prežiť a spoznať neakademické prostredia.“
Čo ste robili v čase, keď sa vám ohlásil Forman?
„V jednej spoločnosti som robil vedúceho počítačovej prevádzky, mal som pod sebou jedenásť černošiek a jedného gaya. Mali sme medzi sebou takú diplomatickú českú dohodu – stroje bežali aj samé, nemal som čo robiť, tak som unikal. Zrazu zvoní telefón, vraj, tu Miloš Forman. Pýtal sa ma, či by som sa nepozrel na scenár k Valmontovi, čo písal spolu s Jeanom-Claudom Carrierom. Potreboval k nemu dialógy. Povedal som mu, pozriem sa na to, uvidím – a bol som samozrejme celý šťastný.“
Spolupráca klapala?
„Prečítal som si ten scenár – a nepáčil sa mi. Bojoval som sám so sebou, pretože som veľmi túžil s Formanom robiť. No ale nepáčil sa mi, a tak som rozmýšľal, ako mu to poviem. Myslel som si, že niekde pri káve, ale Miloš zorganizoval hostinu pre desiatich ľudí na Piatej avenue a začal sršať vtipmi. Rýchlo však zostalo ticho, keď som mu povedal výhrady. Miloš si vtedy asi uvedomil, že je obklopený ľuďmi, ktorí mu hovoria to, čo chce počuť. Napokon sme spolu všetci traja scenár prepísali.“
Vtedy robil podľa rovnakej knihy Nebezpečné známosti svoj film aj Stephen Frears. Vedeli ste o ňom?
„Keď sme prišli do Paríža my, on už s nakrúcaním končil. Mne sa Frearsov film páči viac. Miloš to vie, a keď som k nemu prišiel na návštevu, schválne mi stále púšťal svojho Valmonta.“
Koho to bol nápad, že napíšete jeho biografiu?
„Môj. Vyhodili ma z práce a potreboval som nejaké peniaze.“
Černošky sa vzbúrili?
„To nie, ale už som to preháňal. Spočítali mi, že 65 percent času tam nie som, čo bola pravda. Radšej som písal. Milošove rozprávanie som vnímal už pri práci na Valmontovi. Zistil som, že mal zaujímavý život, zrkadlili sa v ňom celé dejiny. Autobiografia sa pozdávala aj jeho agentovi a mne už len Miloš povedal: Ak si myslíš, že ti to pomôže, píš.“
Pridali ste do nej aj trochu fantázie, ako pri Mašínovcoch?
„Keď si Miloš knihu prečítal, povedal: Tak toto je môj život, ako ho prežil Jan Novák. To je presné. Romány i biografie píšem rovnako.“
Teraz ste jeho autobiografiu dopísali. Dosť ste nás naštvali – veľa strán nepribudlo.
„No, len osemdesiat. Ale neskôr už jeho život nebol taký zaujímavý ako smutné detstvo, mladosť v päťdesiatych rokoch či začiatky v Amerike.“
Z vášho života by bolo čo zatiaľ najzaujímavejšie?
„Ja sa minulosťou príliš nezaoberám. Som taký americký typ, stále sa pozerám dopredu, nezvažujem, čo by bolo, keby.“
Nedávno ste dopísali scenár k filmu Nedodržaný sľub, ktorý vyrába STV. Je jeho hrdina Martin Petrášek skutočnou postavou?
„Dnes žije v Los Angeles. Jeho rodina bola obeťou holokaustu, on prežil. Lebo hral dobre futbal – ale hlavne preto, že od puberty šiel vlastnou cestou. Rozprával mi o tej bolestivej téme veľmi otvorene a ja som obdivoval, ako sa s tým dokázal zmieriť. Aj Miloš prešiel mnohými traumami, ale skončil ako víťaz. Na utrpení, čo prežil Martin Petrášek, sa však len ťažko hľadá niečo pozitívne. Ale je dôležité, že prežil, práve o takýchto príbehoch má zmysel rozprávať.“
Bol som vedúci počítačovej prevádzky. Mal som pod sebou jedenásť černošiek a jedného gaya. A zrazu zazvonil Miloš Forman.
