Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska, šéfredaktor Ivan Štrpka.
„Mňačkovi niekedy nerozumiem. V niektorých článkoch či knihách je nebojácny, radikálny, ba až revolučný. Neraz bol však naivný, niekedy až servilný,“ píše Jozef Leikert na záver svojej rozsiahlej štúdie o Ladislavovi Mňačkovi. Značný priestor venuje toto číslo aj ďalším teoretickým textom - Adam Svetlík ponúka (Ne)moc literatúry, Dušan Teplan Očistné písanie, Juraj Mojžiš píše O žltých ostrovoch Jacksona Pollocka, skica Moniky Kekeliakovej sa venuje najnovšej poézii Milana Rúfusa, Norbert Mikláš uvažuje o knihe Philipa Rotha Eweryman/Ktokoľvek a Zuzana Ištvánfyová nazvala svoju esej Koniec literárnej histórie - áno alebo nie.
Miesto pre ukážky pôvodnej tvorby sa ušlo len básňam Jozefa Mihalkoviča a Stanislavy Repar a úryvkom z románu Jany Beňovej Plán odprevádzania (Café Hyena). „Niekto dostane sračku, keď sa vyberie do Egypta. My sme ju dostali vždy, keď sme sa vrátili domov. Do Petržalky,“ hovorí Beňovej protagonistka Elza.
V pravidelnej ankete Pesničky s textepílom hovorí Daniel Hevier okrem iného, že niektoré texty - a nie je ich zasa až tak málo - majú svetovú slovenskú úroveň. Výtvarné umenie okrem spomínanej eseje Juraja Mojžiša zastupuje pravidelný výber výstav obohatený o text z kasselskej Documenty a celé číslo ilustrujú práce Petra Horvátha.
Autor: ba
