„Keď fúka vietor od západu, smrdí to skoro ako záprdky. Keď veje od východu, hrdlo nám sťahuje pach síry. Keď od severu, nad hlavy nám prináša čierny dym. A keď sa zdvihne južný vietor, čo našťastie nebýva často, smrdí to hovnom, inak sa to nedá povedať.“ Hyperrealistickou opisnosťou neľudského a nezdravého prostredia a skúmaním pripútanosti k nemu autor knihy Omráčenie čitateľa dôsledne drží v šoku od prvej vety až po poslednú ako vo väzení.
Po následnom obliatí vodou alebo studeným potom ho privedie k úvahám o hraniciach a hraničných pásmach zvyku a rezignácie, ale hlavne vnútornej slobody.
Vykúpenie hmlou a zahmlená realita
Je úľavou, keď stereotyp otupujúcej práce preruší hmla, ktorá zabráni dostať sa do bitúnku? Je skôr stresom počuť v hmle zvuky z neho a nevedieť nájsť cestu?
Práve hmla je najintenzívnejším motívom tejto omračujúcej knihy. Obrazy s ňou spojené sprostredkúvajú pocit bezvýchodiskovosti a nemožnosti spoznať realitu, alebo ju odlíšiť od predstavy a sna.
Cez hmlu neprenikne slnko, sotva verejné osvetlenie. V hmle zhnusenia a následného otupenia človek stráca schopnosť porovnávať morálne a nemorálne, ľudské a neľudské a čitateľ nevie, či sa má stotožniť so stresom porážaného dobytka alebo zamestnanca bitúnku. Ten sa bráni realite, aj keď by mohla byť príjemná.
Kto je v skutočnosti tou obeťou?
Možný vzťah prináša svetlo do sveta ťažkých oblakov a dymu aj v platonickej rovine, v horšom prípade aspoň dievčatá z plagátov. „V noci sa zohrievajú v mojej posteli obývanej mŕtvymi telami.“ V nočných morách dobytok striedajú ľudia. „A len čo som sa dostal zo zlých snov, už musím pomýšľať na to, že sa do nich vrátim.“ Kto je obeťou? „Rozdiel medzi nocou a ránom je zanedbateľný, chce to bystrý zrak.“
Stávajú sa zanedbateľné aj rozdiely v emóciách pri smrti zvieraťa a človeka? „Možnože skúsenosť so smrťou by ho úplne zmenila, keby prežil. Možno, že by bol z neho skvelý chlapík,“ komentuje protagonista smrť kolegu, ktorý zomrie omylom pri porážaní dobytka.
Protagonista omráčený prílišnou skúsenosťou so smrťou. Mimochodom, protagonista. Rozprávač, ktorému autor nedal meno.
Padlo lietadlo, máme vianočné darčeky
Aj vzlietajúce lietadlo by možno nespadlo, keby piloti dávali lepší pozor na znamenia z bitúnka. „Každý druhý raz iba o chlp minú vedenie a stĺpy. Preto neváham, keď môžem byť cez prestávku užitočný.“
Zmienku o obetiach leteckého nešťastia nahradí radosť z batožiny, ktorá pri páde vypadne z lietadla a prerazí strechu domu. Komentár starej mamy: „Konečne nám sem spadlo niečo zaujímavé.“ Čierna skrinka je oranžová. Blížia sa Vianoce. Vianočná večera v leteckej uniforme.
Otázka, čo núti vnímavého človeka so schopnosťou presnej a vtipnej reflexie pracovať v bitúnku a v nohaviciach pri členkoch uzavretých štipcom nosiť domov vnútornosti, je ešte naliehavejšia. Patrí však len čitateľovi alebo aj autorovi?
Joël Egloff rozhodne nie je predavačom hmly. Tento tvárny materiál využíva skôr ako remeselník, možno aj ako umelec.
S jeho sklonmi ku konceptu sme sa už pohrávali vyššie.
Joël Egloff: Omráčenie. Preklad: Zuzana Borovská. Kalligram 2007.
Autor: Katarína Kucbelová (Autorka je spisovateľka)
