Film je salónny trik, ktorý sa stal jarmočnou zábavou. Dodnes má za cieľ prekvapovať, šokovať, privádzať do úžasu, oslovovať prvú signálnu sústavu. Výrobcovia nenáročnej komerčnej zábavy tvrdia, že umenie je nuda, vhodná tak pre snobov. Našťastie sa občas objaví film, ktorý ich usvedčuje zo lži. Napríklad Renesancia.
Vznikala dlho, vyžiadala si neveľké náklady a tvorcovia pracovali s nadšením. Projekt s rozpočtom 15 miliónov dolárov sa rodil šesť rokov. Základom bola technológia motion capture, umožňujúca digitálne pretvoriť záznam akcie živých hercov. Zmení všetko – tvary, farby, rekvizity, kostýmy, prostredia. Zostane viac-menej realistický pohyb ľudského tela.
Na koniec prídu triky
Nič nové pod slnkom, Walt Disney a jeho spolupracovníci už pre svoj prvý celovečerný kreslený film (Snehulienka a sedem trpaslíkov, 1937) používali filmové záznamy živých hercov, len ich prekresľovali ručne. Manipuláciu filmového negatívu tak, aby živí herci pôsobili ako animovaní, funkčne využil aj Ralph Bakshi v kreslenom Pánovi prsteňov z roku 1978, ale až vlna veľkých spektakulárnych filmov typu Hviezdnych vojen a Indiana Jonesa primala filmárov hľadať nové triky s použitím počítačov.
Keď pri nakrúcaní trileru Alexa Proyasa Vrana (1994) zahynul Brandon Lee, film dokončili vďaka digitálnym trikom. Legendou sa stal digitálny vznik filmovej príšerky Gluma z Jacksonovho Pána prsteňov.
S hercom alebo bez neho
Jedným z prvých celovečerných filmov kompletne postavených na digitálnej manipulácii obrazu je Sky Captain and the World of Tomorrow Kerryho Conrana z roku 2004.
Conran si však zakladá na známych hercoch. Vo Francúzsku adaptoval v roku 2004 Enki Bilal svoj komiks Immortal do výtvarne podmanivej, digitálnej podoby. Živého herca akceptuje aj Scanner Darkly (2006) podľa sci-fi Philipa K. Dicka a snímky Vianočný expres a Beowulf, kde však ide o zámernú štylizáciu hraných scén do podoby gýčových amerických ilustrácií.
No a, samozrejme, prikvitli Robert Rodriguez a Frank Miller s ich Sin City (2005). V tom čase už piaty rok vznikal projekt Christiana Volckmana Renesancia, takže tvrdenia o napodobňovaní sú nekorektné. Rodriguezovi i Volckmanovi šlo o to isté: konečne nájsť adekvátny spôsob prerozprávania komiksu.
Ako na komiks
Vzniklo veľa filmov podľa komiksov, ale ani jeden, ktorý by bol filmovým komiksom. Obaja filmári sa vydali cestou potlačenia farieb, no Volckman spravil i ďalší krok: hrané scény prerobil do podoby oživeného klasického čiernobieleho komiksového obrazu.
Obraz je zredukovaný na minimum, mimike, gestám i výprave musí stačiť náznak. Tým viac priestoru dostáva predstavivosť. Film je teda taký, aký je jeho divák.
Vedecko-fantastický príbeh o boji proti plánom všemocnej kozmetickej spoločnosti z Paríža roku 2054 preto niektorí hodnotia ako slabý a plytký, iní v ňom nachádzajú filozofiu, poéziu aj iróniu v štýle film noir, ďalší ho zasa obviňujú z komplikovanosti.
A všetci majú pravdu, pretože Renesancia nie je samoúčelným kúskom na pobavenie znudeného publika.
Nepoklonkuje bežnému (ne)vkusu. Nevznikla, aby zarábala, ale aby komunikovala. S tými, ktorí chcú a vedia. Opäť raz renesancia znamená znovuzrodenie.
Renesancia (Renaissance) Francúzsko – Luxembursko – Veľká Británia 2005, 105 minút
Scenár: Jean-Bernard Pouy, Patrick Raynal. Réžia: Christian Volckman. Výtvarník: Pascal Valdes. Hudba: Nicholas Dodd
Premiéra v SR: 13. decembra