Pred šiestimi rokmi na koncerte gitaristu Davida Gilmoura na festivale Meltdown v Londýne prišlo na rad aj slávne číslo Pink Floyd Comfortably Numb. Keď pred refrénom nastúpil druhý mužský hlas, v publiku to zaiskrilo. Svetlá sa presunuli na bok pódia, kde vo vozíku sedel muž s dlhou bielou bradou. Bol to Robert Wyatt.
Spomínanú situáciu nájdete na DVD David Gilmour in Concert. Naznačuje veľa z príbehu jedného z nenápadných, no zároveň najoriginálnejších zjavov britskej scény, ktorý sa na nej objavil ešte v polovici 60. rokov. Bývalý bubeník, ktorý po tragickej nehode ochrnul, no jeho hlas ešte viac získal na nástojčivosti a bicie nástroje nahradil kornet. Práve o jeho starej kapele Soft Machine Pink Floyd tvrdia, že robila progresívnejšiu hudbu ako oni, práve jeho vplyv priznávajú rôzni hudobníci od Briana Ena až po Björk a práve on bol nominovaný na prestížnu Mercury Music Prize. Denník SME dostal jeho telefónne číslo a polhodinu z jeho času.
„Moment, vypnem tú hudbu,“ boli prvé slová Roberta Wyatta. Vzápätí vysvitlo, že počúvanie je jednou jeho metódou, ako komponovať nové skladby: „Púšťam si rôznu zaujímavú hudbu, a hrám do nej. Keď sa skončí, pokračujem a často prídem na nejaký nápad.“ To vysvetľuje žánrovú pestrosť, pesničky hýria pestrosťou a presakujú v nich vplyvy jazzu, akustického pesničkárstva i ozveny éry sixties.
Názov Comic Opera je trochu nezvyčajný, špeciálne pre vydavateľstvo, v ktorého katalógu sú gitarové kapely alebo elektronika. Ako to vzniklo? „Už starí Gréci delili umenie na tragédie a komédie. Tie však neznamenali len zábavu, komédie ukazovali aj ľudské slabosti. A práve o tých som chcel urobiť album. Z tradičnej opery som si požičal len formu - pesničky som rozdelil na tri časti-dejstvá. Najskôr idú veci prepojené témou vzťahov, potom spievam o tom, čo mám či nemám rád alebo čomu nerozumiem, v závere sú skladby v taliančine a španielčine. Angličtina sa mi dosť odcudzila pre politiku a vojnu v Iraku, navyše sa mi zdalo, že verše Frederica Garciu Lorcu majú v origináli aj krajšiu melódiu.“
Pod nahrávku sa výrazne podpísali aj známi kolegovia z brandže. Brian Eno prispel klávesmi, Phil Manzanera z Roxy Music hrou na gitaru a sile atmosféry veľa dáva aj niekoľko hráčov na dychové nástroje. „Celé nahrávanie bolo príjemné, stretávali sme sa u mňa doma a skvele sme si zahrali. Všetci sa dobre poznáme, čo je pre mňa dôležité. Verím, že jedine tak môže vzniknúť kúzlo, ktoré sa prenesie ďalej.“
A to kúzlo zjavne vzniklo. Podľahol mu napríklad už aj Thom Yorke, ktorý nedávno vyhlásil, že práve túto nahrávku odporúča ako jeden z albumov roka. A líder skupiny Radiohead už dávno nepotrebuje robiť prázdne poklony.
