Československo sa delilo v pomere 2:1. Aký je aktuálny pomer síl medzi českým a slovenským športom?
„Keď zohľadním české úspechy v prestížnych športoch ako futbal, hokej, atletika či lyžovanie, odhadol by som to na 70:30. Ak by sme však rozobrali spoločnú minulosť, dospeli by sme asi k podobnému pomeru podielu na československých úspechoch. Česi boli vždy silnejší, aj myslením a prístupom.“
Navyše mali lepšiu štartovaciu pozíciu: čs. reprezentácia sa riadila z Prahy.
„Iste, ale slovenský šport rýchlo a vcelku hladko zvládol zložitý nábeh na medzinárodnú scénu. To bolo milé prekvapenie. Šance reprezentovať sami seba sme sa chopili a základne ju zvládame. Iná vec je výkonnostná kvalita.“
Česi sa tešia, že na rozdelenie nedoplatili. A my?
„Ani my. Ak by sme ostali pokope, potenciál mnohých športovcov, trénerov, lekárov či manažérov by sa nikdy neodhalil. Pätnásť rokov je dosť krátky čas na to, aby sa naplno využil. Ak budú dobré podmienky, prejaví sa citeľnejšie.“
V nich je však priepastný rozdiel. Nemyslíte si, že aj v usporiadanosti pomerov v športe?
„Najväčší rozdiel je vo vedomí. V ňom sú českí športovci, tréneri aj funkcionári omnoho ďalej. Na rozdiel od nás nedovolili rozbiť telovýchovnú organizáciu. Zachovali ju a funguje im. Dokázali ubrániť vlastníctvo Sazky aj tréningových centier typu Nymburk. Udržali tradičné podujatia a rozšírili ich o ďalšie, vybudovali viac nových športovísk. A vďaka dvom zdrojom – Sazke a štátnemu rozpočtu – majú omnoho viac peňazí. Iste, aj väčšiu základňu. Výdavky na reprezentáciu v konkrétnom športe sú však v každej krajine tie isté: v USA, Česku či u nás. Rozdiel je len v šírke záberu podľa úspešnosti a finančných možností.“
Český šport ostal pokope, kým náš sa rozdrobil. Dodnes nemá strešný orgán. Prečo sa ním hneď na začiatku nestal Slovenský olympijský výbor?
„Vtedy by bola šanca to presadiť, ale nikomu z nás športových funkcionárov to nenapadlo. Takmer všetci sa zaujímali najmä o majetky.“
Aj slovenskí politici, ktorí urobili všetko, aby športu zrekvírovali jeho zlaté teľa - Športku. Ani v Čechách však politici ktovieko nevychádzajú športu v ústrety.
„Ale nechajú ho žiť. V deklarovaní podpory športu tí naši dokonca českých tromfnú. Slová však nestačia.“
Máte na nich ťažké srdce?
„Buďme spravodliví. Ani jedna z vlád, čo tu boli, to nemala ľahké. Napríklad prvá pripravovala pôdu, aby sme mohli samostatne existovať, a posledná obdivuhodne nabrala odvahu na zložité reformy. Terajšia sa zasa snaží skvalitniť sociálny status občana a nepokaziť pritom to, čo bolo dosiahnuté v ekonomike. Od hociktorej bolo naivné čakať, že si šport postaví ako prioritu.“
To ani nikto nežiadal. Niektoré z nich však športu skôr uškodili, než mu pomohli.
„Ak sa pustím do reforiem, ich súčasťou musí byť aj reforma športu. Ak začnem riešiť sociálne otázky, nemôžem obísť výchovu, vzdelávanie a v rámci toho šport. Šport je aj dieťa, čo chodí do školy alebo poza školu, čo sedí 15 hodín za počítačom a nevie sa hýbať alebo v horšom prípade droguje. Ak vyspelá Európa upozorňuje, že šport je významnou súčasťou zdravého spôsobu života, tak je to čosi, čo by mali akceptovať aj naše politické štruktúry.“
Čo potrebuje šport od politikov?
„Podporu. Morálnu aj praktickú. A nemám na mysli len materiálnu. Vypočuť si jeho hlas. Najviac ma škrie, že narážame na mlčiacu stenu. Politici sa buď boja pomôcť, alebo nechcú. Skôr sa však boja. Nie je politická vôľa.“
Ficova vláda odštartovala misiu zriadením funkcie splnomocnenca pre šport. Pomohlo to?
„Formálne to naznačilo, že vláda dáva športu význam, ale prakticky nič. Nie je to doriešené. Všetky kompetencie má na základe zákona minister školstva, kým splnomocnenec takmer žiadnu.“
Šlo len o gesto?
„Môže to byť prvý krok, ktorého význam sa zatiaľ neukázal. Je ešte šanca to dotiahnuť. Vláda má pred sebou dva roky.“
Prečo je náš šport väčšinovo odkázaný na úspechy v športoch, ktoré vo svete nepatria medzi najrozšírenejšie?
„Čo nám ostáva, ako podporovať úspešné odvetvia bez ohľadu na konkurenciu v nich? Mimochodom, streľba nie je ten prípad: v nej je obrovská konkurencia. Radšej by sme získavali medaily v atletike, plávaní či v gymnastike. V nich sa však môžeme spoliehať len na výnimočných jedincov. Bude to tak dovtedy, kým bude zatvorených 80 percent bazénov, kým nebude v každom okresnom meste tartanová dráha. Je ilúzia si myslieť, že dnešná mlaď pôjde behať do blata ako voľakedy Zátopek. Najskôr musíme utvoriť podmienky, znova ju naučiť behať, plávať či lyžovať, a až potom môžeme očakávať, že sa objaví nová Moravcová. Tieto športy vypadli z učebných osnov, kurzy sú len dobrovoľné. Som dosť pesimistický.“
Ak ste hovorili, že slovenský šport mal dobrý nábeh na medzinárodnú scénu, mysleli ste aj na Slovenský olympijský výbor?
„Nepochybne. Vladimír Černušák, skúsený člen Medzinárodného olympijského výboru, mu dal dobrý smer a Ján Mráz ako generálny sekretár urobil veľa pre vnútorný pokoj vo chvíľach, keď možno niektorí chceli SOV ťahať inde.“
Vy ste však koncom roku 1999 nevošli do pokojných vôd. Krízu v SOV riešila dokonca polícia a súdy.
„Kríza vládla aj na na pôde pléna. Ja som sa však nebál. Bol som presvedčený, že nemám problém komunikovať s kýmkoľvek a nie som závistlivý.“
Čo vám to napadlo kandidovať, keď Černušák predčasne zložil funkciu?
„S inciatívou vyšli profesor Černušák, vtedajší podpredsedovia Július Dubovský, Anton Ihring a generálny sekretár Martin Benko. Ešte v zime 1999. S tým, že Černušák riadne dokončí funkčné obdobie do roku 2000. Potom však udalosti nabrali rýchly spád.“
Ako ste zažehnávali krízu?
„Bolo treba veľa postupných krokov. Najskôr zlikvidovať ohnisko svárov vnútri. Vtedy som ešte ani ja dosť dobre nechápal pozíciu Benka. Obnovovali sme dôveru. Aj v médiách, ku ktorým sa spravili nešťastné kroky. Najviac mi však záležalo na spolupráci so športovými zväzmi. Mať s nimi spoločnú cestu je nevyhnutnosť, sú rozhodujúce. To sa v celku podarilo.“
O akých ľudí sa dnes opiera slovenský olympizmus?
„Väčšinou o veľmi dobrých a aktívnych. Takých máme aj v komisiách. Šport, a to platí aj o olympizme, sa nemôže zaobísť bez dobrovoľníkov. Mám však pocit, že ich je málo. Ďalší problém: prevažujú starší. Mladších, ktorí by dianie svojimi názormi zdynamizovali, je málo.“
Dostávajú šancu?
„Formálne áno. Je však otázne, či ich dostatočne oslovujeme a či majú záujem. Nie pre každého je olympizmus atraktívna oblasť. Nepokladám za správne spýtať sa Martiny Moravcovej, či chce, a na druhý rok z nej spraviť predsedu. Úroveň sa dosahuje postupne a ukazuje sa na drobných veciach.“
Rozmýšťate, kedy skončíte vy a kto vás nahradí?
„Kedy, mám viacmenej jasno. Kto, v tom jasno nemám.“
Takže kedy?
„Voľby budú až po hrách v Pekingu, no odpoviem: Ak získam podporu, ostanem ešte jeden cyklus. Cítim rezervy v naplnení predsavzatí.“
Konkrétne?
„Skôr či neskôr bude aj u nás objektívnou nevyhnutnosťou dostať celý šport pod strechu olympijského výboru. Možno ešte nedozrel čas, no treba sa na to pripraviť. Rád by som zainteresoval do olympizmu viac mladých. Čím som starší, tým viac som presvedčený, že všetko má význam, len ak to nájde účinok u detí a mládeže. Iba naháňať medaily je samoúčelné. Spoločenský význam nadobúda šport len v prípade, že chytí mlaď.“
Slovensko na olympiádach
Rok OH/ZOH Dejisko Medaily
1994 ZOH Lillehammer bez medaily
1996 OH Atlanta 1 – 1 – 1
1998 ZOH Nagano bez medaily
2000 OH Sydney 1 – 3 – 1
2002 ZOH Salt Lake City bez medaily
2004 OH Atény 2 – 2 – 2
2006 ZOH Turín 0 – 1 – 0
