ovaný, ani o čiarku kratšie, je systémovým omylom z troch dôvodov – znevýhodňuje tlač oproti konkurencii, v denníku nie je vykonateľné a cítiť z neho nedôveru k novinárom.
Televízia alebo rozhlas
sa autorizáciou trápiť nemusia, aj keď nesprávny strih dokáže prekrútiť výpoveď rovnako účinne ako zlé zredigovanie textu. Radový redaktor SME je však v nevýhode aj oproti kolegom z vlastnej firmy – Új Szó či Slovak Spectator majú od Slovákov pokoj pre jazykovú bariéru. Fotografi nemusia posielať
na schválenie svoje portréty. Z právneho hľadiska sa nemusí autorizáciou zapodievať ani Karol Sudor, ak robí rozhovor pre sme.sk. Aj sám redaktor môže na internete zverejniť videozáznam z rozhovoru, ktorý robil, a to ľubovoľne zostrihaný. Autorizovať musí len jeho text, ktorý má vyjsť v novinách.
Ak má platiť, že zverejniť sa smú iba rozhovory do bodky zhodné s autorizovanou verziou, tak jediné legálne nájdete v záhradkárskych štvrťročníkoch. Kto sa v živote aspoň raz pokúsil zalomiť stranu pod tlakom uzávierky, vie, že úpravy textov sa robia do poslednej minúty. Nie je to dané amaterizmom alebo zlým plánovaním, ale povahou práce. Ľudia v novinách sú trénovaní, aby vedeli rozhovor skrátiť a nezmeniť pritom podstatu povedaného. Škoda, že tomu neverí aj Tlačová rada.
Rada vdýchla nový život povinnej autorizácii, ktorú by bolo lepšie vyhubiť. Tak ako v civilizovanom svete,
aj u nás by malo byť na novinárovi, ako si dohodne podmienky rozhovoru. Zárukou dobrého výsledku má byť jeho profesionalita.
Kvalita tlače má stáť na autorite autora, nie na autorite autorizácie.
Autor: zástupca šéfredaktora denníka SME
