Novinár dokončí rozhovor s politikom. Tomu sa výsledok nevidí. Povie, že buď nevyjde nič, alebo len to, čo schváli.Taký postup odporúča Tlačová rada.
BRATISLAVA. Verejní činitelia, podnikatelia, občianski aktivisti alebo hocikto iný, kto poskytne rozhovor slovenským denníkom alebo časopisom a nebude spokojný s výsledkom, mal by sa sťažovať Tlačovej rade. Šanca, že uspeje, je vysoká. Stačí, ak zdokumentuje, že trval na autorizácii alebo neuverejnení rozhovoru.
Precedens v tejto veci vytvorila pred dvoma týždňami Tlačová rada po sťažnosti šéfredaktora spravodajstva Slovenskej televízie Jána Šmihulu na denník SME.
„Rešpektujeme tlačovú radu, preto sme jej rozhodnutie okamžite zverejnili,“ komentuje šéfredaktor denníka SME Matúš Kostolný. Týmto precedensom sa však podľa neho redakcia SME nemôže riadiť. „V praxi jednoducho nie je aplikovateľné.“
Tlačová rada tvrdí, že pri diskusii o konečnej podobe rozhovoru má respondent právo posledného slova. Bez ohľadu na to, kto to je a čo navrhuje zverejniť.
Upozornenie nepomohlo
Redaktor SME Marek Vagovič robil rozhovor so šéfom spravodajstva STV koncom júla tohto roka v rámci témy odchodov Šmihulových podriadených.
Šmihula vyžadoval autorizáciu, Vagovič ju prisľúbil. Hovorí, že upozornil na limity zásahov do konečnej podoby rozhovoru. Pri autorizácii sa nesmie meniť jadro odpovedí, nemôže sa brať späť, čo už bolo povedané. Slúžiť má hlavne na spresnenie – ak sa respondent vyjadril komplikovane alebo redaktor odpovede prepísal nesprávne.
Verzia rozhovoru, ktorú Šmihula zaslal Vagovičovi späť po autorizácii, však obsahovala zásahy v približne dvoch tretinách odpovedí. Šéf spravodajstva STV zasahoval aj do textu otázok redaktora.
Časť Šmihulových pripomienok napokon Vagovič uznal, časť nie a odpovede na dve otázky napokon nepoužil vôbec, pretože sa nevošli do priestoru pripraveného na novinovej strane.
Rozhoduje respondent
Pracoval redaktor Vagovič s pripomienkami respondenta korektne? Zachoval tón aj posolstvo odpovedí Šmihulu? To Tlačová rada neriešila.
Vychádzala z Kódexu novinárskej etiky Slovenského syndikátu novinárov. Novinár je podľa neho povinný „neuverejniť rozhovor, ak si to osoba neželá, vyhovieť jej, ak chce výpoveď autorizovať“.
Prvý záver, ktorý z toho rada urobila, je, že respondent môže z konečnej verzie rozhovoru nechať vyhodiť hocičo, čo sa mu nepáči. Bez vysvetlenia, prečo a bez relevantného dôvodu.
Rada to vysvetľuje tým, že Kódex etiky SSN hovorí, že „novinár je povinný neuverejniť rozhovor, ak si to respondent neželá“. A táto povinnosť sa nevzťahuje na celý rozhovor, ale aj na akúkoľvek jeho časť.
Hranicou, za ktorú nesmie respondent ísť, je podľa Tlačovej rady len zasahovanie do znenia otázok.
Kľúčová otázka, ktorú napokon rada rieši, je, či z kódexu vyplýva absolútny zákaz akéhokoľvek zásahu do autorizovaného textu po jeho autorizácii? Alebo či stačí, ak sa podstatne nezmení vyznenie rozhovoru.
Rada si hlasovaním odpovedala: po autorizácii už nemajú redaktor a editor právo robiť s textom nič. “Opačný výklad by poprel význam a zmysel inštitútu autorizácie,“ hovorí rozhodnutie. A čo má robiť editor, keď napokon zistí, že text rozhovoru nevojde? Má autorizovať ešte raz, odpovedá rada.
Analytik médií Gabriel Šipoš s názorom rady nesúhlasí. Ak skracovanie výpovede nemení jej obsah a tón, čo rada ani neskúmala, čitateľom by nemali prekážať ani zmeny urobené po autorizácii. „Autorizovaná verzia je skôr maximum, z čoho môže novinár čerpať, nie presná verzia, ktorá sa má publikovať.“
Tento názor obhajuje Šipoš výsostne prakticky. Autorizovať rozhovory do poslednej bodky tesne pred uzávierkou je sotva možné.
Ak autorizovaný rozhovor nebude zodpovedať požiadavkám editorov, neostáva im nič iné, než prípadné úpravy opätovne autorizovať.
Tlačová rada SR
