Vo svojom obľúbenom škoricovom obleku predstúpil v piatok pred pražské publikum nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Günter Grass (1927). Prenasledovaný bleskmi fotoreportérov si s potešením vychutnával zaplnenú sálu Goetheho Inštitútu. Pôsobil oddýchnuto, ústretovo a sebavedomo, čo sa premietlo aj do náladou nabitého večera.
Grass zažiaril ako spisovateľ, aj ako obratný politický debatér, ktorého nič nezaskočí.
Nacistom veril až do konca
Začalo sa spomienkami. Grass predstavil české vydanie svojich minuloročných pamätí Pri šúpaní cibule (vyšli v českom preklade Při loupání cibule), pri ktorej sa priznal k službe v nacistických jednotkách Waffen-SS. Túto epizódu pri čítaní vynechal a zameral sa na predchádzajúce obdobie, keď sa ako šestnásťročný pomocník protileteckej obrany učil zaobchádzať s kanónom a puškou. Bol horlivý ako všetci z jeho ročníka, až na jedného chlapca, ktorý zbraň bez ohľadu na trest po každý raz púšťal z rúk so slovami: „To my nerobíme“. Keď ten chlapec jedného dňa zmizol, Grass vraj cítil „prinajmenšom úľavu“.
V komentári ku knihe autor uviedol, že podobne ako mnohí z jeho generácie, ktorí boli poznamenaní všadeprítomnou propagandou, veril nacistom až do samého konca a nepochyboval o „konečnom víťazstve (Endsieg).“ „Ale čím si vás nacisti získali?,“ znela otázka z publika.
Grass nezareagoval podráždene, ako to bolo pri jarnej diskusii na veľtrhu v Lipsku. Uviedol, že ho zviedlo predovšetkým demagogické heslo: „Mládež musí byť vedená mládežou!“ Všetko to spoločné nadšenie v detskej organizácii Jungvolk, plány, tábory a vedúci, ktorý bol iba o necelé dva roky starší než on. Podiel mal vplyv rodiny, ktorá sa prispôsobila obdobiu. „Môj otec vstúpil do strany z čistého oportunizmu a matka sa prizerala, nepadlo u nás jediné kritické slovo.“
Stratený domov
V literárnych pamätiach, ktoré sa vraj Günterovi Grassovi písali „veľmi bolestne“, nie je motív cibule náhodný. Je to symbol najrôznejších vrstiev života vrátane tých, ktoré človek potláča a najradšej by na ne zabudol, ale ktoré sa rovnako čas od času hlásia k slovu. Šúpanie cibule si Grass podľa svojich slov vypožičal z Ibsenovej slávnej drámy Peer Gynt: príbeh zasneného „kecálka“ mu totiž pripomínal zveličené sľuby, ktorými balamutil svoju matku. „Raz budem slávny, bohatý a pôjdeme do Neapola,“ sľuboval jej. A tak ho začala nazývať „svojím malým Peer Gyntom.“
Grass spomínal aj na obdobie menej vzdialené: na kľúčovú cestu do Varšavy v roku 1970, na ktorej sprevádzal vtedajšieho spolkového kancelára Willyho Brandta. Rodákovi z Gdanska sa tam pripomenula jeho stratená vlasť. „Rozumom viete, že je to stratený domov, ale v pocitoch trvá. V tom je nádherná možnosť literatúry – dokáže znovu vytvoriť niečo, o čo ste prišli.“
V závere večera sa prejavila jeho angažovanejšia, politickejšia a sarkastickejšia tvár: to keď ironizoval nemeckú literárnu kritiku; keď karhal optimistov, ktorí zjednotili Nemecko, a keď zaútočil na americkú politiku otca a syna Bushovcov. Ich svetové škody označil za nezmerateľné. Plánované umiestnenie radaru v Česku chápe ako nezmyselnú a zbytočnú provokáciu.
Stále žijem
Osemdesiatnik Grass vtedy pôsobil v Prahe živo: bez ohľadu na minuloročnú medzinárodnú aféru i aktuálny prehrešok svojho priateľa Tomáša Kostu, ktorý v úvodnej reči nechtiac poznamenal: „...časopis sme vydávali až do smrti Güntera Grassa.“ Spisovateľ len rozveselene zdvihol ukazováčiky – Veď stále žijem!
Autor: Alica Horáčková, Mladá Fronta DNES
