Židia dali ľudstvu veľkú knihu veľkých príbehov a stáročia boli za knihomoľov.
Keď som prišla do Izraela, myslela som si, že sa tu teda bude dať pohovoriť o literatúre. Veľký omyl.
Zdá sa mi, že Izraelčania čítajú málo, nepoznajú takmer žiadnych klasikov (podotýkam ani vlastných) a knihy považujú za objekty, na ktoré len zbytočne sadá prach.
Posledné týždne si hľadáme nový byt, a tak sme navštívili pomerne dosť izraelských domácností. Prevažná väčšina z nich nemala knižnicu, dokonca ani poličku na knihy v detskej izbe.
Knihy, ba ani časopisy som nevidela ani na stolíkoch v obývačkách. A neboli sme práve v rodinách, ktoré by si museli od úst utrhnúť, aby si kúpili knihu.
Nedostatok čítania sa už začína prejavovať. Izraelskí školáci boli kedysi premiantmi v rôznych medzinárodných tabuľkách. Teraz sa prepadávajú takmer na dno. Čítať síce vedia, ale nerozumejú, o čom čítajú a nie sú schopní odpovedať na jednoduché otázky o prečítanom.
Tak takto dopadol národ kedysi vyhlásený svojou láskou k vzdelanosti, ktorú vedel aj pekne speňažiť. Vraj je za tým psychológia.
Židia údajne už nechcú byť tými dengľavými, od vysedávania nad knihami zhrbenými bifľošmi a kibicmi, do ktorých sa každý naváža.
Teraz je dôležitý výzor, sila, sebavedomie a zastrašovanie. Preto žiadne knihy, ale šport, posilňovňa, facelifting a povinná vojenská služba, čo človeka zocelí. Nuž, aj to je cesta. Jej vyznávači však zabúdajú na to, že generácia, čo vybudovala štát Izrael, stíhala oboje.
Ráno práca v kibuci či pri vysúšaní močiarov, večer kniha, učebnica cudzieho jazyka a ostrá diskusia o perspektívach socializmu v Európe.
Áno, áno: vtedy nebola televízia, internet, veľké obchodné centrá ani iné lákadlá. Ale aj tak. Izraelčania si napriek modernému svetu vedeli zachovať veľa zo svojich starodávnych tradícií.
Škoda, že sa to netýka kníh a čítania. Veď takého Franza Kafku si možno dať aj po hodine spinningu.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
