Francois-Xavier Ortoli už dnes nie je v Európe veľkým menom a Brusel ho neradí medzi veličiny ako Roberta Schummana, Jeana Monneta či Jacquesa Delorsa. V sedemdesiatych rokoch však patril medzi najvplyvnejších mužov kontinentu. Zaslúžil sa o to, aby sa Európske spoločenstvá (predchodkyne dnešnej Európskej únie) nerozpadli a aby sa krajiny starého kontinentu skôr približovali, ako vzďaľovali.
Ortoliho život je typickým príkladom kariéry francúzskych politických elít. Vďaka príslušnosti k strane vtedy všemocného prezidenta Charlesa de Gaulla sa ľahko dostal na ministerské posty, aby skončil na ešte významnejšom v Bruseli a ku konci života získal lukratívne kreslo aj v štátom vlastnenom ropnom gigante.
Najvýznamnejšia funkcia však bola na čele Európskej komisie a na to obdobie aj rád spomína. "Nie je nič iritujúcejšie, ani nič vzrušujúcejšie ako Európa," okomentoval sedemdesiate roky pre britský Daily Telegraph.
Vietnamská mladosť
Ortoli sa narodil v roku 1925 v Ajacciu na Korzike. Väčšiu časť mladosti prežil vo Vietname, vtedajšej francúzskej Indočíne. Jeho otec tam slúžil ako koloniálny úradník. Francois-Xavier sa počas druhej svetovej vojny zapojil do podzemného boja proti japonským okupantom a získal aj vojnové vyznamenanie. Z tohto obdobia sa zachoval príbeh, ako jeho jednotka prešla až 1500 míľ z Hanoja do Číny, kde útočili na japonské vojenské ciele. Celý život potom rád varil vietnamské jedlá a púšťal priateľom tradičnú hudbu.
Ortoli v Hanoji vyštudoval právo a nakoniec skončil prestížnu francúzsku školu verejnej správy Ecole Nationale d'Administration. Ide o liaheň politikov a zo súčasných lídrov krajiny ju skončil napríklad aj expremiér Dominique de Villepin či šéfka socialistov Segolene Royalová.
Ťažké začiatky
Mladý právnik sa zamestnal na ministerstve financií a rýchlo sa šplhal hore. Premiér Georges Pompidou si ho v roku 1962 vybral za šéfa svojho úradu a pred odchodom do Bruselu zastával aj post ministra financií, priemyslu a školstva. Do úradu nastúpil 30. mája 1968, práve v deň, keď 400-tisíc študentov a odborárov demonštrovalo v uliciach Paríža a kričalo "Dovidenia, de Gaulle!" Toto obdobie pre Le Monde okomentoval ako "najvypätejšie v živote".
Ako skúsený politik sa presunul do Bruselu, kde v rokoch 1973-1976 šéfoval Európskej komisii. Sedemdesiate roky poznačilo zvyšovanie cien ropy a následná ekonomická kríza, ktorá tvrdo poznačila aj fungovanie Európskych spoločenstiev. Toto obdobie sa v príručkách označuje termínom "euroskleróza". Ortoli veľkú časť svojho mandátu čelil kritike, že nie je dosť rázny a chýba mu vízia, ako s Európou pohnúť ďalej. Mal povesť technokrata a pragmatika, ktorý sa vyzná vo svojom odbore i v bruselských chodbách, ale chýba mu silnejšia charizma a schopnosť zaujať verejnosť. Denník Guardian neskôr citoval jeho vyjadrenie, v ktorom priznáva, že jeho najväčším úspechom bolo, že deväť členských štátov vydržalo v Bruseli spolupracovať, blok prekonal ekonomické a politické hromobitie a nerozpadol sa.
Prijímal Britov
Počas jeho šéfovania v budove Berlaymont sa únia prvýkrát rozširovala. Po rokoch prístupových rokovaní a odporu Paríža nakoniec v roku 1974 prijala Veľkú Britániu a menej problémové Írsko a Dánsko. Ortoli patril medzi obhajcov vstupu Británie a tvrdil, že bez nej bude mať únia v Európe menší vplyv.
Na čele Komisie šéfoval deviatim tisíckam úradníkov a týždenne zarábal tisíc libier, čo bola vtedy pekná suma. Práve tento fakt mu ku koncu úradu vyčítal nemecký kancelár Helmut Schmidt, ktorý pridal aj dnes častú kritiku, že bruselskí úradníci produkujú tony nadbytočných smerníc a nariadení.
Ortoli to odmietol a poukázal na fakt, že Komisia musí pracovať v šiestich oficiálnych jazykoch a má na starosti mnoho oblastí, pre ktoré navrhuje legislatívu.
Total záchranca
Potom, čo ho na poste predsedu nahradil Brit Roy Jenkins, francúzska vláda rozhodla, že Ortoliho nechá v Bruseli. Ďalšie roky bol podpredsedom komisie pre ekonomické a menové záležitosti. Počas tohto obdobia bol známy skepticizmom k spoločnej európskej mene a plány Jenkinsona považoval za príliš ambiciózne a idealistické. Prípravy eura sa však predsa len pohli dopredu a Ortoli stál pri zrode Európskeho menového systému a predchodcu jednotnej meny tzv. ECU.
Definitívne odišiel z Bruselu v roku 1984, keď ho ľavicový premiér Laurent Fabius vymenoval za šéfa ropného gigantu Total. Firma, v ktorej vyše tretinu akcií vlastní francúzsky štát, sa potápala v červených číslach. Nový riaditeľ sa sústredil na investície v Severnom mori a v arabských štátoch a Total za pár rokov dostal do zisku.
Ortoli zomrel 29. novembra 2007 a zanechal po sebe manželku Yvonne, tri dcéry a syna. Zomrel vo veku 82 rokov. "Jeho príspevok k európskej integrácii bol zásadný v čase, keď ju bolo treba konsolidovať. Bol veľkým Francúzom a veľkým Európanom," ohodnotil Francúza súčasný predseda Európskej komisie Jose Manuel Barroso a vyhlásil, že Európa sa pripája k francúzskemu národnému smútku.
Štefan Hudec
Temperamentný Korzičan, obdivovateľ vietnamskej kultúry, biznisman, ale najmä veľký Európan. Francois-Xavier Ortoli stál pri vzniku eura a za svoju prácu v čele Európskej komisie si vyslúžil rešpekt u britskej euroskeptickej premiérky Margaret Thatcherovej.
* 16. 2. 1925
> 29. 11. 2007
n Veľkú časť detstva a mladosti strávil v Indočíne
n Keď sa stal v roku 1968 ministrom školstva, v parížskych uliciach práve stálo 400-tisíc študentov
n Európsku komisiu viedol v rokoch 1973-1976, v čase veľkej energetickej krízy
n V roku 1984 sa stal riaditeľom ropnej spoločnosti Total
