Človek sa pri tom nasmeje, ale občas ho i zamrazí, a niekedy citlivejšie povahy môžu dokonca prepadnúť hlbokej depresii. Dizajn i oblečenie moderátorov síce zodpovedá dnešným časom, počítačové triky sú na najvyššej úrovni, ale rétorika, výraz tváre hostí i novinárov, skrátka to, čomu sa hovorí duch, to je ako vystrihnuté z komunistických archívov. Tak trebárs toto.
Zobudím sa a počujem, ako hovoria o návšteve súdruha, pardon prezidenta Putina v akomsi kolchoze. Nasleduje správa o ceste premiéra Zubkova do továrne. Politici sa bozkávajú s kolchozníčkami a robotníčkami, a tie sľubujú zvýšiť produkciu. Všetci v mene veľkého Ruska. Alebo včera. Oči mám ešte zatvorené a počujem, ako moderátor ruského programu Vesti rozpráva čosi o vojne v bývalej Juhoslávii. Reportáž bola aj na mňa priveľa. Vraj po tom, čo Američania bez upozornenia a zákerne začali bombardovať úbohých Srbov a zabíjať civilistov, Albánci sa vrhli na svojich srbských susedov a podporení Západom ich bili hlava–nehlava.
Podobne prekrútene ruská televízia informovala svojich divákov o už údajne postavenom americkom radare v Česku. Vzala si do parády popletenú správu AFP a dotvorila ju tak, že opatrní Rusi začali kopať protiletecké kryty a tí statočnejší takmer vyšli protestovať proti americkej prítomnosti v Brdoch.
Všetko by bolo možné zvaliť na pomätených novinárov. Keby podobné kauzy neboli dirigované taktovkou Najvyššieho. Novinár v rukách štátnej moci býva horšou zbraňou než najmodernejšia atómová bomba.
