BRATISLAVA. Mužský svetový rebríček eviduje okolo 1500 tenistov, v ženskom je viac ako tisíc hráčok. Uspieť si vyžaduje veľa driny, talentu, ale občas aj kúsok šťastia.
Cibulková: Uverila som, že na to mám
Cestu rebríčkom nahor prežíva v posledných troch rokoch 18-ročná Dominika Cibulková. Keď v roku 2005 začínala, bola v deviatej stovke, rok 2006 končila na 156. mieste. Do prvej stovky nakukla po Roland Garros 2007. Po úspešnej kvalifikácii prehrala v hlavnej súťaži až v treťom kole. Tvrdí, že cesta nahor je sprevádzaná veľkým psychickým tlakom.
„Juniorky majú medzi dospelými svoje vzory. Potom proti nim hrajú a môžu z toho byť poriadne vyklepané. Ale musia si v hlave urobiť poriadok. Ja som si uvedomila, že môžem byť rovnocennou súperkou pre lepšie hráčky, občas môžem poraziť aj tie najlepšie. Uverila som, že na to mám,“ vysvetľuje Cibulková.
Podľa nej je nutné, aby mladý hráč mal okolo seba dobre fungujúci tím. „Ten sa musí postarať o všetko, čo s účasťou na turnajoch súvisí, hráč sa nesmie zaťažovať ničím iným ako tenisom. Stáva sa, že vynikajúce juniorky zažiaria aj medzi ženami, ale dlhodobejšie sa nikdy nepresadia. Neviem, čím to je. Možno majú až príliš veľa sebavedomia a čakajú, že úspech príde sám.“
Rybáriková: Najlepšie boli začiatky
Aj Magdaléna Rybáriková (19 rokov) je profesionálkou už tri roky. V roku 2006 bola finalistkou juniorskej dvojhry vo Wimbledone, neskôr už atakovala druhú stovku rebríčka. V postupe ju zastavila únavová zlomenina nohy. Momentálne je na 271. mieste.
„Podľa mňa je pre mladého tenistu lepšie, ak sa čo najrýchlejšie dostane do prvej stovky či päťdesiatky. Ak na to niekto má, svoju pozíciu si potom obháji. V prvej stovke je už tenis zaujímavý aj z pohľadu zárobkov. Vložené peniaze sa môžu začať pomaly vracať. Dajú sa aj postupne zbierať body na menších turnajoch. Ale ak sa stane to čo mne, že som sa zranila, musí sa stále začínať akoby odznova. Opäť na menších turnajoch. A to môže byť časom demotivujúce.“ Keď na seniorských turnajoch začínala, hrala vraj najuvoľnenejšie, nemala žiaden rešpekt. „Hrala som bez zábran, s radosťou a prišiel aj posun v rebríčku. Potom sa ľahkosť môže vytratiť, lebo hráčka si začne uvedomovať, že musí obhajovať svoje výsledky.“
Skúsil šťastie v Miami
Kamil Čapkovič (21 rokov) sa v profesionálnom tenisovom kolotoči pohybuje už od roku 2003. No vyššie ako na 267. miesto sa ešte nedostal.
Chcel viac a skúsil šťastie na Miami v skupine trénera Tarika Benhabilesa. Bývalého kouča Američana Roddicka. „Hľadal som niečo nové, iný prístup, iný pohľad na tréning. Pripravujem sa pod vedením francúzskych trénerov,“ povedal Čapkovič.
Ako každý aj on by sa rád prebojoval v rebríčku do prvej stovky, možno už na budúci rok. Verí, že jeho tvrdá príprava sa musí na kurtoch ukázať.
„Ak sa hráč nedostane medzi absolútnu špičku hneď po prechode z juniorskej kategórie, potom to môže mať z roka na rok ťažšie. Ale nie je to nemožné. Príkladov je dosť, ide to aj postupne. Niektorí hráči najprv dokončia školu a až potom sa naplno venujú turnajom. Tenis je v tomto veľmi nevďačný šport. Veľmi dlho sa musí dotovať a až je hráč v rebríčku okolo 150.-teho miesta, začnú sa peniaze vracať. Preto sa niekedy môže stať, že netrpezlivosť preváži a relatívne mladý vzdá svoju snahu,“ dodal Čapkovič.
Kližan: Medzi juniormi to bola iba jedna veľká párty
Na začiatku tohto roku bol svetovou juniorskou jednotkou, na jeho konci vyhral juniorskú kategóriu v ankete Tenista roka. Martin Kližan (18 rokov) patrí k tým, ktorí by sa o pá rokov mali presadiť aj v mužskom tenise. Vo svojich cieľoch má jasno. „Raz chcem byť v najlepšej svetovej desiatke.“
Prežívam najdôležitejšie obdobie
V druhom polroku tejto sezóny opustil ľavoruký hráč svet juniorských turnajov a začal sa čoraz viac objavovať na mužských podujatiach nižšej kategórie.
Momentálne mu patrí 388. miesto vo svetovom rebríčku. „Práve teraz prichádza najťažšie obdobie v mojej kariére. Musím sa snažiť, aby som aj medzi mužmi podával špičkové výkony. Prechod k seniorom je ťažký a je to veľký rozdiel. Juniorský tenis to bola iba jedna veľká párty. Presne tak ako nám hovorili tréneri. Na mužských turnajoch už nikto nevypustí ani jednu loptičku, každý má o 200 percent profesionálnejší prístup k zápasu, ale aj k veciam, ktoré k tomu patria. Ku kondičnej príprave, strečingu.“
Čo iné by som robil?
Hoci vie, že tenisu bude musieť obetovať často aj zábavu, ktorá k mladosti patrí, nevidí to ako problém. „Beriem to tak, že budem ďalších desať rokov poriadne makať a potom si budem užívať. Dúfam, že to klapne. Zároveň vrátim rodičom, čo do mňa vložili. Čas aj peniaze, určite to bolo viac ako milión korún. Veď ja vlastne ani nič iné nemôžem robiť. Ako by som sa inak živil, keď nie tenisom. Veď školu skoro vôbec nestíham,“ priznal.
Tlak si nepripúšťa
Pri svojom vstupe do mužského tenisu si už musel začať zvykať aj na väčšiu pozornosť médií, ktorá sa zvýšila po jeho debute v daviscupovom zápase proti Kórejskej republike. „Veru, vtedy som bol nervózny, ale inak si tlak nepripúšťam,“ spomína. „Ešte pre pár rokmi som mával pred zápasom trému, ale teraz už nie.“
(slo)
 Martin Kližan bol svetovou juniorskou jednotkou, teraz by mal svoj talent potvrdiť aj v mužskom tenise. FOTO – SITA |
