Prevzali ste Cenu Jána Langoša, ktorého meno, ako ste povedali, by nemalo byť zabudnuté. Ak sa dnes mladý človek, ktorý si vôbec nepamätásocializmus, opýta, prečo nemá na Langoša zabúdať, ako mu jeho význam vysvetlíte?
„Lebo to bol človek, ktorý mal jedinečnú vlastnosť, že sa neopájal mocou. Napriek tomu, že mal určitý čas, keď bol napríklad federálnym ministrom vnútra, v rukách veľkú moc. Nikdy však nepodľahol pokušeniu. Po druhé, bol to človek, ktorý vždy hľadal pravdu a bojoval napríklad proti nacionalizmu ovládajúcemu strednú Európu a predsudkom, ktoré máme každý v sebe. A do tretice pre jeho statočnosť, lebo sa nebál ničoho a často išiel svojou cestou veľmi osamotene.“
Je paradoxné, ako vás tu predstavitelia slovenskej občianskej spoločnosti neustále oslovovali knieža.
„Títo ľudia ma väčšinou poznajú ešte z obdobia, keď sa o žiadnom ministrovi nechyrovalo, ja som sem chodieval z Rakúska v osemdesiatych rokoch a žiadnu inú hodnosť som nemal.“
Medzi vašimi titulmi je napríklad „okniežatený landgróf v Kleggau“. Má dnes nejaký obsah?
„Kleggau je maličká krajinka na juhu Nemecka, pri hraniciach zo Švajčiarskom, ktorej sme vládli asi tristo rokov. Jej časť sme darovali ako léno mestu Zürich, ktoré dnes patrí Švajčiarsku, z čoho vzniklo aj naše zürišské a neskôr švajčiarske občianstvo.“
Čo takýto titul znamená pre vás osobne? Cítite ku Kleggau nejakú zodpovednosť?
„Je to iba historická spomienka. Ukážem sa tam raz za desať rokov, keď je nejaká oslava, na ktorú ma pozvú. “
Mali by ste byť stelesnením politického konzervativizmu. Ste však ministrom za stranu považovanú za ľavicovú a alternatívnu.
„Otázka je, čo považujete za konzervativizmus. Môj otec, ktorý mal oveľa pravicovejšie myslenie než ja, povedal v čase, keď sa Zelení objavili na politickom javisku v Nemecku a Rakúsku: Vieš, ak odpočítame tie neomarxistické blbosti - ktoré vtedy boli všade v Európe v móde - tak hovoria iba to, čo som ja hovoril vždy, že je nám príroda iba zapožičaná a že s ňou musíme zaobchádzať veľmi opatrne. V tom s nimi úplne súhlasím.“
Časť zelených vás kritizuje, že zastávate názory, ktoré sa od názorov strany dosť líšia – podporujete napríklad americký radar v Česku.
„Ak bude v Česku stáť radar – to ešte závisí od toho, či sa s Američanmi dohodneme – bude súčasťou architektúry NATO. A to je to, čo práve zelení požadovali. Isté veci z predstáv zelených sa nám podarilo vo vláde uskutočniť. Sme oveľa proeurópskejší ako naši koaliční partneri, naše veľvyslanectvá v zahraničí budú využívať slnečné panely a podobne. Žiadny minister nemôže robiť čisto iba politiku svojej strany.“
Kedy sa skončia rokovania s Američanmi o radare?
„Sú to zložité veci, takže sa pretiahnu možno do februára. Musíme uzatvoriť štyri zmluvy, s dvomi z nich potom budem musieť predstúpiť pred parlament, ktorý ich odsúhlasí, alebo nie.“
Nepredpokladáte, že by o radare bolo v Česku referendum?
„Myslím, že nie. Nie som zásadný odporca referenda. Ak však referendum nie je zakotvené v ústave, robia ho vždy vtedy, keď sa chce parlament alebo vláda vyhnúť tomu, aby museli samy rozhodnúť a prevziať za to zodpovednosť. Takéto účelové referendum považujem za zničujúce pre demokraciu aj pre zodpovednosť politikov. Referendum by tiež malo odpovedať na zásadné otázky, napríklad či budeme členmi NATO. A nie na detaily, či bude radar v Brdoch, alebo v Prčiciach.“
Väčšina Čechov je proti radaru bez ohľadu na presviedčanie vlády.
„Bola tu veľmi dobre vedená propaganda proti radaru. Šírili sa najrôznejšie blbosti, napríklad, že bude pod ním jadrový reaktor a podobne. Musím priznať, že sme zanedbali informovanie verejnosti, o čo vlastne ide.“
Keď som bol v Brdoch, sťažovali sa ľudia, že na nich miestni aj vládni politici kašlú. Viac než oni sa vraj s nimi baví aj americká ambasáda.
„Je úplná pravda, že sme tam robili chyby. Je však pravda aj to, že územie, kde by mal radar stáť, vždy doplácalo na vojenský priestor. Je odrezané od vývoja, ľudovo povedané tam 'chcípl pes'. Ľudia tam majú veľmi nepríjemné skúsenosti a chápem ich obavy.“
Možno prekonať alebo zmierniť ruský odpor proti radaru?
„V prípade Ruska ide o dialóg, ktorý vedú Rusi so Spojenými štátmi. Je to veľmocenská hra Ruskej federácie, ktorej súčasťou je Kosovo, Irán a množstvo ďalších vecí. Radar je iba jedna figúrka na šachovnici.“
Hovorili ste viackrát, že ruský protest má iné dôvody, než je radar. Aké?
„Rusko sa snaží, aby dostalo postavenie bývalého Sovietskeho zväzu, rovnocenného partnera Spojených štátov, s ktorými bude spoločne rozhodovať o tom, čo sa deje v Európe. Chce mať zvláštne slovo nielen v oblastiach, ktoré priamo patrili do Sovietskeho zväzu, ale aj v tých, ktoré patrili k Varšavskému paktu.“
Vyhlásili ste tiež, že Rusko môže byť opäť ohrozením pre Európu a zvlášť pre strednú Európu.
„Ak sa včas nepostavíme na vlastné, nebudeme vedieť, čo chceme, nebudeme mať jasnú stratégiu, ako to dosiahnuť, tak to každá veľmoc - nielen Rusko – môže využiť. Nemáme sa vždy sťažovať na iné štáty, musíme si uvedomiť, čo sú naše vlastné slabosti a čo naopak môžeme urobiť. Každý štát vrátane veľmocí má svoje záujmy, s tým sa musí počítať. To nie je nič nové.“
Vaše ministerstvo vydalo po voľbách v Rusku vyhlásenie, podľa ktorého na ne nie je možné uplatniť kritériá slobodného a spravodlivého prístupu. Čo sa s tým dá robiť?
„Nič. Ani Česká republika, ani väčšina európskych štátov nedokáže ovplyvniť Rusko. Je to obrovská krajina, svet sám osebe, a každý, kto si myslí, že ho môže ovplyvniť, sa mýli.“
Čo môžu urobiť krajiny ako Česko alebo Slovensko, ktoré ležia blízko Ruska, sú od neho energeticky závislé a majú obavy z tamojšieho vývoja?
„Keď neviete, čo máte hovoriť, je najlepšie hovoriť pravdu. Že nie sme nadšení z toho, čo sa tam robí, že z toho máme obavy a jasne vidíme, že tam porušujú demokratické pravidlá. Nesmieme sa báť to povedať.“
A okrem toho, že to povieme, sa musíme s ruským vývojom zmieriť?
„Môžeme podporovať samotných Rusov, tých, ktorí sa snažia o pozitívnejší vývoj k právnemu a demokratickému štátu. A to aj robíme, mohli by sme to však robiť ešte intenzívnejšie. Zmeniť Rusko môžu iba Rusi.“
Líši sa podpora dnešnej ruskej opozície od toho, čo ste robili pred rokom 1989, od podpory československého disentu?
„Sovietsky režim bol predsa len iný, vládla tam jediná ideológia. V dnešnom Rusku je to skôr staromódny autokratický režim. Možnosti mimovládnych organizácií sú obmedzované, predsa len ich však majú viac ako v 80. rokoch. Najmä sa odvtedy zmenil svet, vďaka internetu a podobným veciam dnes už nie je možné spoločnosť tak izolovať od informácií.“
Ak Rusko nezmeníme, môžeme aspoň robiť niečo pre to, aby sme od neho neboli takí závislí?
„Samozrejme. Môžeme hľadať nezávislé energetické zdroje, a mali by sme sa naučiť energiou šetriť. Na Slovensku aj v Česku ňou nesmierne plytváme. Stačí porovnať našu spotrebu s tým, ako s energiou šetria napríklad vo Švajčiarsku.“
Rusko využíva energetickú závislosť Západu, aby rozdelilo Európsku úniu. Môžeme sa tomu ubrániť?
„Ak európske štáty poberú rozum, tak áno. Pomaly, pomaly si uvedomujú nebezpečenstvo, v ktorom sú. Európska komisia a rôzne inštitúcie na tom pracujú, tak sa to snáď s pomocou Božou po nejakom čase podarí.“
Panuje ešte v únii ilúzia o tom, že je Rusko demokracia, ktorá má len nejaký národný svojráz?
„Myslím, že táto predstava už nie je veľmi rozšírená. Iná vec je, kto sa to odváži otvorene povedať.“
Jeden z lídrov ruskej opozície Garri Kasparov povedal, že je chyba, ak sa na vzťahu k Putinovi mieša obchod s demokraciou. Neplatí to v politike všeobecne?
„Ľudia sú ľudia, staré české príslovie hovorí, že za peniaze upečú vlastnú babičku. Samozrejme, že keď ide o prachy, a v Rusku ide o veľké prachy, tak stoja iné veci bokom. Ako som sám zistil, hovoríme o ľudských právach, demokracii a vláde zákona v súvislosti s najrôznejšími štátmi. Ak však tieto štáty majú podstatné zásoby ropy a plynu, nahradí tieto slová jediné: stabilita.“
Česká diplomacia kladie dôraz na ľudské práva. Nestretáva sa s veľkým pochopením ani v únii.
„Práve teraz nám trochu fúka vietor do tváre, nie je to práve najobľúbenejšia politika, to je mi jasné. Isté zásady by sme však mali dodržovať. Chápem, že s tým mnohým ideme na nervy, napríklad postojom ku Kube štátom, ktoré k nej majú z historických a jazykových dôvodov iný vzťah.“
V laudácii tu zaznelo, že pozorne sledujete vývoj na Slovensku. Čo naň hovoríte?
„Ako minister zahraničia Českej republiky na návšteve na Slovensku sa nebudem vyjadrovať k slovenským vnútropolitickým otázkam. Je pravda, že to sledujem, že ma to veľmi zaujíma a že si prečítam každý článok zo Slovenska.“
Kým ste sa stali ministrom, prezident Klaus spochybnil vašu lojalitu k Českej republike a zahral dokonca na tradičné protišľachtické nálady. Už sa vaše vzťahy zlepšili?
„Máme veľmi korektné vzťahy, už sme spolu cestovali do Japonska, pravidelne sa stretávame.“
Je vaša viacnásobná identita, na ktorú Klaus narážal a ku ktorej sa naopak vy hlásite, pre šéfa diplomacie výhodou či prekážkou?
„Myslím si, že to skôr pomáha. Rozumiem lepšie postojom, z ktorých druhá strana vychádza a argumentácia je teda pre mňa ľahšia, než keby som o spôsobe ich uvažovania nič nevedel.“
Napriek tomu ste ideálnym cieľom nacionalistických útokov.
„Samozrejme. Aj som ním niekoľkokrát bol. To my však neprekáža. Takéto nálady má v zásade príliš nezaujímajú.“
Čo hovoríte na oživovanie nacionalizmu v strednej Európe?
„Mám strach, že spadneme zase do chýb našich predkov. Blbý nacionalizmus opäť vystrkuje rohy. Je rovnako hlúpy ako v 19. storočí, zúfalo som v ňom hľadal nejaké nové myšlienky, žiadne som však nenašiel. Zároveň mám rovnaké obavy z toho, že u nás zaniká pravé vlastenectvo, pocit zodpovednosti za osud vlastnej krajiny, domova a národa.“
Hovoríme o ľudských právach, demokracii a vláde zákona
v súvislosti s najrôznejšími štátmi.
Ak však tieto štáty majú podstatné zásoby ropy a plynu, nahradí tieto
slová jediné: stabilita.
