BRATISLAVA. Po rokovaní vlády obklopia Roberta Fica televízne štáby a redaktori z tlačených médií. Medzi veľké televízne kamery a diktafóny sa pretlačí aj novinár, ktorý politika nakrúca na mobilný telefón.
Ráno sa objaví v denníku SME ikona, ktorá upozorňuje, že na webe je k článku video. Čitatelia, respektíve diváci v ňom môžu počuť tón hlasu či výraz tváre premiéra, ktorý napríklad vysvetľuje, že kauzu okolo pozemkového fondu považuje za „nezlučiteľnú s touto vládou“.
Hovorí sa tomu videožurnalizmus. Redaktori denníkov o svojej téme nielen píšu článok, ale vo webovej verzii sa ho snažia doplniť aj o súvisiace video.
Atraktívnejšia práca
SME uverejnilo prvé vlastné videá tento rok na jar. V tom čase prišiel do SME aj bývalý šéfredaktor publicistickej relácie Reportéri STV Eugen Korda.
Po príchode musel nahovárať redaktorov, ktorí boli zvyknutí na pero, aby používali kameru. „Presviedčal som ich, že sa dá spojiť používanie kamery a kladenie otázok. A potom som ich musel naučiť s tým materiálom pracovať.“
Redaktorka spravodajstva Veronika Šutková s videom ešte len začína. „Najskôr sme mali k tomu odpor, potom sme si však viacerí povedali, že do toho ideme.“ Najviac ju presvedčilo to, že na webe sú čítanejšie tie články, pri ktorých je video. „Možno je to snaha zatraktívniť svoju prácu.“
Redakcia má k dispozícii desať malých kamier a rovnaké množstvo mobilov, ktoré umožňujú nahrávať video vo vysokej kvalite. Väčšie videoreportáže sa nakrúcajú na dve kamery, aké sa používajú pri tvorbe dokumentárnych filmov.
Kamera podľa redaktorov zásadne nezmenila spôsob, akým pracujú. Oproti práci s diktafónom sa im zdá, že nakrúcanie si vyžaduje viac sústredenia. Šutková prvýkrát na kameru spovedala Emíliu Sičákovú-Beblavú z Transparency International. „S kamerou je to ťažšie v tom, že sa viac sústredím na to, ako používam kameru a menej na to, o čom sa rozpráva,“ tvrdí Šutková.
Redaktorka domáceho spravodajstva Monika Tódová s ňou súhlasí. „Je to náročnejšie, ale určite sa to dá naučiť.“
Oliver Rehák nakrúcal na mobil koncert gruzínskeho skladateľa Gija Kančeliho. Video môže podľa neho povedať viac ako text, a to je preňho podstatnejšie než to, koľko času strávi nakrúcaním.
„Videá sú pre ľudí. Aby vedeli, ako koncert prebiehal, môžem to opísať dvadsiatimi vetami alebo tam dať video ako ilustračné. Čo sa týka novín, je nakrúcanie práca navyše, ale pre web je ilustračné video lepšie,“ povedal Rehák.
VIDEO: Redaktori denníka SME hovoria o tom, ako sa im pracuje s kamerou
Politikom mobil neprekáža
Tódovú poznajú politici ako novinárku, ktorá za nimi chodila s diktafónom. Keď za nimi prišla s kamerou, ich prístup sa v niečom zmenil. „Zdá sa mi, že keď nakrúcam video, človek sa snaží inak odpovedať, ako keď nahrávam na diktafón. Diktafón je nenápadnejší,“ hovorí. Na otázku, či politici povedia na diktafón niečo, čo by do kamery nepovedali, odpovedá: „Mobil je malý a veľmi ich nestresuje, takže zásadný rozdiel v tom nevidím. Možno sú ešte radšej, že sa niekde uvidia.“
Redaktori novín sa na niektoré miesta nedostanú. Mobil alebo kamera v týchto prípadoch dokážu otvárať dvere.
Tódová spomína na fototermín v Národnej rade, kde púšťali iba kameramanov a fotografov. „Vytiahla som mobil a povedala, že som tiež kameraman.“ Zaujímalo ju, v akej nálade je Vladimír Mečiar počas vtedajšej krízy koalície.
Silvia Pňačková má s kamerou aj negatívnu skúsenosť. Nakrúcala ošetrovanie kazašskej novinárky, ktorú z povolenej demonštrácie pred Prezidentským palácom odniesli na rukách slovenskí policajti. Lekár záchranky, ktorý prišiel dievča vyšetriť, ju napadol a vytrhol jej z ruky kameru. Vyhrážal sa jej, že ju rozbije, ak videozáznam nevymaže. „Keby som mala diktafón, tak si ma ani nevšimne.“
Mečiar, ktorý hľadá dvere, je populárny
V porovnaní s televíziousi videá na webe pozerá stále oveľa menej ľudí. No spätná väzbaje rýchlejšia.
Kým spravodajské relácie v slovenských televíziách si každý deň pozrie niekoľko stoviek tisíc ľudí, pri videách na webe sa o úspechu dá hovoriť pri piatich alebo šiestich tisíckach divákov.
Eugenovi Kordovi sa nezdá, že by boli diváci televízie iní než na webe. „Je však pravda, že televízny divák je pasívny, na webe si články a videá vyberá. My mu ich len ponúkame a je na ňom, či si to prečíta a pozrie.“
V rebríčku obľúbenosti nie vždy vyhrávajú videá, ktoré sú priradené k najčítanejším článkom. Video s predsedom HZDS Mečiarom, ktorý na úteku pred novinármi naráža dvakrát na zatvorené dvere, sa stáva populárne skoro automaticky. Prejav prezidenta Gašparoviča k výročiu nežnej revolúcie, ktorý sa začína slovami „sobota je deň ako každý iný“, čitateľov vôbec nezaujal.
Pre Kordu bola pri prechode na web nová aj skúsenosť s komentármi pod videočlánkami. Kým v televízii bol zvyknutý na ohlas v podobe čísel z peoplemetrov, na webe ho namiesto štatistiky čakajú konkrétne reakcie od konkrétnych ľudí. A nie vždy sú príjemné. „Niekedy sú tam ľudia, ktorí vypisujú nezmysly, ale je tam aj množstvo zaujímavých vecí. Rád si to čítam.“
(šif)
Videozačiatky
Videožurnalizmus vznikol omnoho skôr než prvé videá na webe. Ako prvé s ním začali britské televízie. Namiesto kameramana a reportéra začali posielať na „miesto činu“ len reportéra, ktorý aj nakrúcal. Televízie tak dokázali pokryť viac tém.
(šif)
