Už nikdy nezahodím žuvačku na zem. Ani čo i len malinký papierik.
Stojím si len tak na vianočných trhoch na Hlavnom námestí, popíjam si medovinu a debatujem... Jedným okom si všimnem zopár mužov, ktorí vyprázdňujú smetné koše a zbierajú papiere zo zeme.
Pohľad mi padne na jedného z nich, ako kľačí medzi návštevníkmi na zemi, má malé modré vedierko, stierku a zoškrabkáva nalepené žuvačky zo zeme.
Neverila som vlastným očiam.
Bol to zvláštny pocit, plný zhrozenia, smútku a zamyslenia sa. Okoloidúci sa pozastavovali a sledovali ho.
Neviem, koľko mu za túto činnosť platia, ale prišlo mi to hrozne ponižujúce. Plazil sa tam na kolenách, v reflexnej oranžovej bunde medzi ľuďmi a každý sa naňho z výšky pozeral. Pomaly zoškraboval jednotlivé žuvačky a ja som len stála a pozerala sa.
Hlavou mi prešlo, koľko som takých žuvačiek zahodila ja a hanbila som sa sama za seba. Určite aspoň jedna je tam aj moja. Myslím, že viacerých ľudí, ktorí ho z diaľky sledovali, napadla podobná myšlienka. Asi to pre mňa znamenalo viac, ako keby mi za to len niekto vynadal. Možno si poviete, že je to hlúposť, ale na mňa to fakt zabralo...
Autor: Lucia Baranová
