Aj vďaka rozvinutej propagande a osvete som si vždy myslel, že problém HIV sa mňa, ako aj osôb v mojom okolí, vôbec netýka. Žijem zdravým sexuálnym životom, nestriedam anonymných sexuálnych partnerov či partnerky.
Žijem v dôvernom a dôveryhodnom partnerskom zväzku, nekonzumujem žiadne tvrdé drogy. Presne ako väčšina známych v mojom okolí a blízki priatelia. Aj z tohto dôvodu som celú problematiku okolo HIV a AIDS vnímal ako hrozbu číhajúcu mimo môjho sociálneho a kultúrneho zázemia.
Nakaziť sa predsa môžu len ľudia ľahkovážni – hazardéri so životom. A tých, ktorí si nevážia vlastný život, zdravie a osobnú integritu, postihne zaslúžený trest. Každý si je strojcom svojho šťastia.
Pred dvomi rokmi mi môj veľmi dobrý kamarát poslal esemesku, v ktorej mi oznámil, že je HIV-pozitívny. Je to vysoko inteligentný a vzdelaný človek. Uvedomelý, sčítaný a rozhľadený. Zodpovedný. Múdry. Človek, uvedomujúci si následky svojho konania. Neveril som vlastným očiam.
Esemesku som si prečítal znova a znova. Pýtal som sa: „Prečo?“ a hľadal som spravodlivosť, ktorá sa mi jednoducho zakaždým vyšmykla z rúk ako klzká ryba.
Vzápätí mi na displeji zablikala druhá esemeska, v ktorej som sa dočítal, že zrejme nakazil aj svojho partnera, s ktorým žil už dva roky v monogamnom, dôvernom zväzku.
Rozprával mi o istej známosti, ktorú mal ešte predtým, než spoznal svojho terajšieho par tnera. Od neho to zrejme dostal on. Veril mu. So svojím terajším plánovali spoločnú budúcnosť, chceli si kúpiť spoločný byt. Okamžite obvolal všetkých svojich minulých sexuálnych partnerov a partnerky, chvalabohu, nákaza sa u nikoho ďalšieho nepotvrdila.
Podchytili to veľmi rýchlo, vírus ešte neprepukol do choroby, bol diagnostikovaný relatívne zavčasu.
Obaja plánujú spoločnú budúcnosť aj naďalej. Jej predstava sa však trochu zmenila.
Museli zmeniť lekára, ich zubár im napríklad decentne naznačil, aby sa obrátili na odborníka – akoby si opravovanie zubov HIV-pozitívnych vyžadovalo špeciálne zručnosti. Pán doktor bol očividne presvedčený, že vie o všetkých svojich pacientoch všetko.
Okruh kamarátov sa preriedil a vymenil. Pridali sa k nemu známi z ordinácie pani docentky – špecialistky, ktorá chalanov každý mesiac nastavuje na lieky. So železnou pravidelnosťou ich musia užívať každých 12 hodín.
Aj vtedy, keď sme boli spoločne v kine. Ozvalo sa pípnutie a chalani vytiahli decentné ošúchané škatuľky od cukríkov, v ktorých mali farebné piluly. Odvtedy som k pípnutiam v kinosálach akýsi zhovievavejší.
Kamarát mi rozprával o pacientoch z čakárne u pani docentky. Boli tam známe tváre z kaviarne, dôchodcovia, študenti, tehotné mamičky, nemluvňatá, deti na ceste do škôlky. Krásni, škaredí, tuční, štíhli ľudia, športovci aj intelektuáli.
HIV a AIDS sa nás týka viac, ako si myslíme. Každá choroba je zlá. Málokto si za ňu môže sám. Ten, kto sa bije do pŕs a dušuje sa, že jemu by sa to teda stať nemohlo, by mal zastaviť a obzrieť sa späť. Možno mal v živote doteraz len viac šťastia. Prvého decembra som si zapálil sviečku do okna aj ja. Pripol som si na sako červenú stužku solidarity s obeťami HIV, AIDS.
Autor: Robert Bayer
