BRATISLAVA. Opozícia chce podľa premiéra Roberta Fica destabilizovať krajinu. Reagoval tak na slová podpredsedu SDKÚ Milana Horta zo začiatku mimoriadnej schôdze o odvolávaní predsedu vlády.
Hort povedal, že na budúci týždeň „zvoláme verejné zhromaždenie občanov, vydáme špeciálnu tlačovinu a po novom roku podáme opätovný návrh na vyslovenie nedôvery predsedovi vlády“.
Fico: Herci sú tí istí
Fico Hortove slová intepretoval tak, že mu ide o „demonštrácie, pouličné nepokoje“, a opozícia chce „destabilizovať, ako sme to videli aj v období do roku 1998. Sú to presne tí istí herci, presne ten istý scenár, presne to isté obsadenie“.
V rokoch 1994 až 1998 bola pri moci tretia Mečiarova vláda. Opozícia – najmä je časť z KDH, DÚ, DS a SDSS, ale aj SMK – proti nej organizovala protestné mítingy. V opozícii bola aj SDĽ, ktorej bol vtedy Fico podpredsedom. Aj Mečiar používal na adresu opozičných aktivít pojem – destabilizácia krajiny.
Denník SME požiadal premiéra, aby svoj výrok o destabilizácii vysvetlil. Odpovedal vetou: „Chcel som predovšetkým povedať, že ma znepokojili slová, ktoré včera predniesol podpredseda Národnej rady pán Hort, ktorý hovoril o demonštráciách a rôznych iných formách protestu. Toto bol jediný dôvod, pre ktorý som použil tieto slová.“
VIDEO: Fico vysvetľuje, čo mienil, keď povedal, že "opozícia chce destabilizáciu, ako sme to videli v roku 1998"
KAMERA: Silvia Pňačková
Zala protestovať musel
Niektorých koaličných kolegov Ficove slová zaskočili. „Z môjho pohľadu sa vtedy diali veci, proti ktorým sa bolo treba postaviť a, samozrejme, bolo treba urobiť kroky, aby sa niektoré prvky v politike vtedajšej vlády zmenili,“ myslí si o 90. rokoch poslanec Smeru Boris Zala, ktorý bol vtedy v opozičnej SDSS.
„To, čo povedal, je podľa môjho názoru v poriadku, lebo naozaj bola tá situácia vtedy taká, že sa opozícia fakt svojimi protestmi snažila destabilizovať štát,“ obhajovala Fica jeho stranícka kolegyňa, poslankyňa Jana Laššáková.
HZDS sa z Fica teší
„Fico pochopil, že mnohé veci, ktoré boli v tom čase robené proti vláde, boli nesprávne. To ma teší, lebo on bol vtedy opozičný politik,“ povedal poslanec za HZDS Ján Kovarčík.
„Fico sa neprihlásil (k Mečiarovmu obdobiu), ale je v koalícii s ĽSHZDS a teda aj s Vladimírom Mečiarom,“ hodnotila poslankyňa HZDS Katarína Tóthová.
„Schvaľovanie toho, čo sa dialo v rokoch 1994 až 1998, bolo jednoznačne odsúdené,“ povedal podpredseda SDKÚ Eduard Kukan, podľa ktorého sa v roku 1998 nezmenila vláda, ale režim.
„Fico a Mečiar sú si veľmi podobní. Aj metódy používajú podobné – klamstvo, rôzne nátlaky, hľadanie nepriateľov a boj s týmito nepriateľmi,“ myslí si ďalší podpredseda SDKÚ Ivan Mikloš.
„V roku 1998 sa zlomil osud a ak pán Fico bude teraz 21. decembra píliť rampy, tak vďaka roku 1998,“ povedal František Mikloško z KDH v narážke na schengenské hranice.
Ficove vyjadrenia podľa podpredsedu KDH Daniela Lipšica pripomínajú rok 1948, keď bolo hlavným cieľom Klementa Gottwalda zlikvidovať opozíciu. „Sympatie, ktoré vyjadruje pán Fico k autoritatívnym spôsobom vládnutia v rôznych krajinách, sú zrejme dôvodom takýchto vyjadrení.“
„Keby opozícia nebola v roku 1998 taká silná, nie sme členmi Európskej únie, NATO, neotvárajú sa hranicie a asi by sme neboli ani demokratickým štátom,“ tvrdí poslanec za SMK Béla Bugár.
VIDEO: Anketa medzi poslancami o tom, čo si myslia o Ficových výrokoch
Politológ Miroslav Kusý považuje Ficov výrok za nezmysel. „Takáto interpretácia je typicky totalitárna. Každý pohyb, každý pokus o diskusiu, o kritiku, je považovaný za destabilizáciu. Takto presne usudzoval totalitný režim.“
Ako to bolo za Mečiara
V období Mečiarových vlád opozícia zvolávala zhromaždenia občanov. Zasiahla proti nim aj polícia – keď odmietli odísť z ministerstva kultúry.
Slovensko sa v období medzi rokom 1994 a 1998 dostalo do medzinárodnej izolácie. Krajinu frustrovali kauzy ako únos Michala Kováča mladšieho a vražda Róberta Remiáša, alebo zbavenie Františka Gauliedera poslaneckého mandátu proti jeho vôli.
Opozícia v tom čase zorganizovala viacero protivládnych mítingov a na jej stranu sa pridali aj desiatky umelcov a intelektuálov.
V Bratislave 14. novembra 1996 napríklad proti Mečiarovej vláde demonštrovalo okolo 10tisíc ľudí. O mesiac neskôr parlament napriek protestom opozície schválil novelu trestného zákona, ktorá postihovala aj „politické delikty“ ako napríklad výzvu k nepokojom. Prezident Michal Kováč novelu vetoval a parlament ju už opäť neschválil.
Ďalšie protesty prišli na jar roku 1997, keď na protest proti kultúrnej politike ministra Ivana Hudeca vstúpilo do štrajku 15 z 21 slovenských divadiel. Dňa 10. marca do budovy ministerstva kultúry prišlo spolu s hercami asi 20 opozičných poslancov a chceli sa stretnúť s Hudecom. Ten odišiel a minister vnútra na umelcov poslal políciu. Demonštrantov, ktorí nechceli opustiť budovu, polícia násilím vyvliekla. Niekoľkých pri tom zranila.
Ďalšie protestné zhromaždenia nasledovali po zmarenom referende o vstupe do NATO a priamej voľbe prezidenta a veľká demonštrácia proti Mečiarovi bola 17. novembra 1997.
K tlaku opozície na Mečiarovu vládu prispeli aj postoje Európskej únie a USA. Kritizovali úroveň demokracie na Slovensku, ale aj zmarené referendum, zmenu volebného zákona len niekoľko mesiacov pred hlasovaním, aby znevýhodňoval opozíciu.
Predstavitelia HZDS, SNS a ZRS vtedy hovorili, že opozícia šíri v zahraničí klamlivý obraz o Slovensku a že sa snaží o destabilizáciu krajiny.
(knm)
 |
 |
Stĺpček Mariána Leška
Recidíva
Postup Pavla Pašku a reči Roberta Fica predstavujú ťažkú recidívu, lebo sú návratom k tomu, čo sa už opakovať nemalo.
Predseda parlamentu na začiatku mimoriadnej schôdze dvakrát vyzval navrhovateľa, aby predniesol svoj návrh, a potom konštatoval, že „navrhovatelia nie sú v sále“. A hoci rokovací poriadok parlamentu jasne hovorí, že „pri prerokúvaní veci zaradenej do programu schôdze Národnej rady ako prvý vystúpi navrhovateľ“, nechal schôdzu pokračovať aj bez neho. Čím sa v krátkom čase dopustil druhého prešľapu proti právu i svojej funkcii.
Aj tentoraz sa ho dopustil s jasným vedomím toho, čo činí.
Robert Fico po „schôdzi“ povedal, že „opozícia chce destabilizáciu, ako sme to videli v roku 1998“. Ak sme roku 1998 niečo naozaj videli, tak predovšetkým opozičnú občiansku mobilizáciu, ktorá bola nevyhnutná, lebo vtedy sa rozhodovalo o samotnom charaktere politického režimu. V roku 1998 to bola „destabilizácia“ iba pre Mečiara, Slotu a Ľuptáka. Ak teraz je aj pre Fica, tak z toho vyplýva, že s dnešnými koaličnými partnermi ho spája oveľa viac ako len momentálny podiel na moci.
