BRATISLAVA. Premrhaný talent? Už to tak vyzeralo. Mnohí nad ňou lámali palicu. Daniela Pešková však napokon všetkých presvedčila, že predčasne.
O deväť mesiacov bude strieľať na olympiáde v Pekingu. „S tým som už veľmi nerátala,“ úprimne priznáva rankingovo desiata puškárka sveta.
Slovenskej streľbe v období medzi aténskou a pekinskou olympiádou zarodilo, čo zasiala. Vzišlo aj to, čo hrozilo, že nevzíde. Pešková je pôsobivý príklad.
Juniorské výšiny a stop
Na oceňovaní elity slovenskej streľby sa naposledy objavila pred piatimi rokmi. Vtedy hviezdne zakončila juniorskú kariéru. Na európskom šampionáte 2000 spolu s Patríciou Compelovou a Ivanou Švecovou vo svetovom rekorde získali tímový primát v streľbe zo štandardnej pušky. O rok už vyhrala európsky titul v športovej puške 3 x 20 a k zlatu pridala bronz na 60 výstrelov. A o ďalší sa v tejto disciplíne stala svetovou juniorskou šampiónkou.
Mala osemnásť a všetko pred sebou. Ibaže skvostne rozbehnutá kariéra sa akosi zadrhla. Sen o olympiáde v dvadsiatke (aténskej) sa ukázal vzdušným zámkom. A zakrátko jej uprostred tréningu zomrel dlhoročný tréner.
Namiesto hokejky flinta
So streľbou začala v desiatich. „Túžila som hrať hokej, no vo Vištuku naň neboli podmienky,“ spomína Daniela na éru, keď sa na Slovensku objavili prvé „šatanovky“. „Ako akčné dieťa som vystriedala more krúžkov. Zakrátko ma však každý omrzel. Potom som neďaleko domu objavila strelnicu. Keď som rodičom oznámila, že začínam strieľať, rozosmiali sa: Ďalšia zábavka na dva týždne?“
Prvým výstrelom trafila topánku trénera Jozefa Širokého, ale neodradilo to ani jeho, ani ju.
O štyri roky jej Štefan Štafen-Krčmár ponúkol miesto v bratislavskom Stredisku štátnej športovej reprezentácie, v ktorom zgrupoval silnú skupinu talentovaných puškárok.
Peripetie prahu dospelosti
„Prechod z juniorskej do seniorskej kategórie je zložitý,“ priznáva prezident Slovenského streleckého zväzu Miloslav Benca. „Napriek tomu tvrdím, že 99 percent medailistov vrcholných juniorských súťaží má reálnu šancu prestrieľať sa na piedestál aj medzi dospelými. Záleží len na nich, na tréneroch, na tom, aké sú osobnosti, a na materiálnom a sociálnom zabezpečení.“
Kouč Štafen-Krčmár mal podľa Bencu obdivuhodný nos na talenty a schopnosť ich veľa naučiť. Dovtedy, kým mlaď nezačala do tréningového procesu zapájať vlastnú hlavu. „Ku koncu už vzhľadom na vek nemal toľko chuti a trpezlivosti vysvetľovať a diskutovať,“ potvrdzuje Pešková.
Namiesto musíš - môžeš
Bezprizorných Štafenových zverencov po jeho smrti spasil návrat Beľákovcov zo Švajčiarska späť na Slovensko. Niekdajší kouč Jozefa Gönciho si vzal na starosť vzduchovkárskeho majstra Európy 2005 Zoltána Baláža a jeho manželka zasa Zolovu priateľku Peškovú.
V skutočnosti trénujú všetci pokope. „Je to rozdiel,“ tvrdí pôvabná Vištučanka. „Bola som zvyknutá na dril a jedinú pravdu. Zrazu musíš vystriedalo môžeš, skús. Veľa sa rozprávame, a nielen o streľbe. Kombinácia muž - žena sa ukazuje ako výhoda. Beľákovci to majú zadelené, ich prístup mi pomáha.“
„Daniela je trpezlivá, svedomitá a cieľavedomá,“ odpláca kompliment Anna Beľáková.
Pešková sa prebrala. Má za sebou úspešný rok v thajskom znamení: v máji si v Bangkoku druhým miestom v pretekoch Svetového pohára vystrieľala miestenku na olympiádu, v auguste získala univerziádne striebro a v októbri v tom istom meste absolvovala premiéru vo finále Svetového pohára.
Priateľ žiada voľnú kartu
S Pekingom, ako priznáva, pôvodne vôbec nerátala: „My sme sa so Zolom zmierili s tým, že pôjdeme až o štyri roky do Londýna. Teraz mi je to trochu ľúto, že ja pocestujem a on nie.“ Istá šanca však ešte existuje: Slovenský olympijský výbor na základe návrhu zväzu žiada pre Baláža voľnú kartu.
„Buďme realisti - so žiadosťou o voľnú kartu sme pred štyrmi rokmi nepochodili ani v prípade trapistky Štefečekovej, ktorá bola svetovou dvojkou,“ pripomína Benca. „Uvidíme,“ pokrčí plecami Pešková. „V Pekingu, či sama, alebo s ním, nebudem mať veľké oči. Nechcem však skončiť posledná.“
