Oddelenie dvojičiek a ich boj o život sledovalo celé Slovensko, ako ste to vnímali?
„Vedela som, že príbeh bude medializovaný, ale až teraz môžem povedať, že takto som si to nepredstavovala, bolo to dosť silné a dosť tvrdé.“
Koľko ľudí sa vám ozvalo?
„Ľudia mi píšu ešte teraz. Reakcie boli aj negatívne, najmä na internete, ale viac bolo pozitívnych. Ľudia písali, že aj im určili zlú diagnózu a nepotvrdila sa, povzbudzovali ma, že sa nemám vzdávať, že operácia môže byť úspešná. Akceptujem aj negatívne názory, ale nechápem ich. Jedna mamička z Čiech mi písala, ako som to mohla deťom urobiť. Niektorí písali, že to bolo sebecké, ale ja som vôbec nemyslela na seba. Mohlo to vyjsť, všetko, čo mali deti spojené, sa lekárom podarilo oddeliť. Ak by sa im zahojili brušká, neboli by mentálne ani fyzicky postihnuté.“
Niektoré reakcie boli skutočne nepríjemne, ľudia kritizovali, koľko operácia stála a koľko iných chorých sa za tie peniaze mohlo zachrániť.
„Veľa negatívnych reakcií sa týkalo práve peňazí, vyčítali mi, že za tie peniaze sa mohlo operovať viac detí, že sa nemuseli použiť na neúspešnú operáciu. Pritom operácia dopadla úspešne. Na jeden takýto názor v diskusii sa objavil protinázor, vraj, keby sa stala havária tvojmu dieťaťu, povedal by si lekárom, neoperujte ho, aj tak zomrie?“
Odpísali ste niekedy aj vy?
„Odpísala som si adresy a pošlem všetkým pohľadnicu. Tí, čo písali negatívne, nenechali adresy. Spočiatku som aj v diskusiách vysvetľovala svoj postoj. Každý stopercentne tvrdil, že by si nikdy také deti nenechal, písala som, že si to nevedia predstaviť, a preto im neverím. Aj ja som niekedy rozmýšľala o potrate, hovorila som si, že nebudem chcieť choré dieťa, a urobila som inak. Takže až vtedy budem s nimi súhlasiť, keď zažijú rovnakú situáciu.“
VIDEO: Aj teraz som presvedčená, že to mohlo vyjsť
Pamätáte si, kedy ste dozvedeli, že chlapci sú zrastení?
„Dozvedela som sa to na vyšetrovacom stole na ultrazvuku. Začala som plakať. Gynekológovi sa nepozdávala veľkosť močového mechúra bábätka a poslal ma na výkonnejší ultrazvuk. Tam si lekár zrazu zavolal jedného, potom druhého lekára a hovorí mi – nepovedali vám, že sú tam dve srdiečka? Najskôr prišla radosť, ale potom povedal, že deti sú spojené, a to bol šok. Lekár hneď dodal – to asi navrhneme interrupciu. Bola som v 12. alebo 13. týždni, takže som mala ešte čas. Potrat napadol aj mne ako prvý, ale potom som sa zaujímala, ako sú zrastení, ktoré orgány majú. Najprv videli lekári len dve obličky, potom ďalšie dve.“
VIDEO: Bol to šok
Takže ste sa snažili zistiť, či majú všetky orgány a boli by schopní žiť?
„Áno, lekár rozprával, že aj keď majú dve obličky, žiť sa dá aj s jednou, že žalúdok by vedeli nahradiť, ale postupne som zistila, že aj žalúdky majú dva. Doktora Cingela (šéf operačného tímu, ktorý deti oddelil – pozn. red.) som videla ešte pred pôrodom, keď prišiel k ultrazvuku. Páčil sa mi jeho prístup, hovoril lekárovi, čo robil ultrazvuk – ukáž mi toto, tieto orgány majú dva, tento by sme vedeli nahradiť, problémy sa zdali oveľa menšie.“
VIDEO: Doktor Cingel je človek na svojom mieste
Nemyslíte, že to robil, len aby si dokázal, že je schopný operatér?
„Operácia sa podarila a ja som rada aj tomu, že si lekári preverili svoje schopnosti. V budúcnosti to môže pomôcť tomu, aby ľudia dôverovali slovenským lekárom a mamičky sa ľahšie rozhodovali nechať im operovať deti. Potvrdili si svoje schopnosti, ale že by to robili len preto, to nie.“
Čo rozhodlo, že ste si nevybrali interrupciu?
„Upozorňovali ma, že deti môžu zomrieť počas tehotenstva alebo pri pôrode. Mňa trápil pocit, že by som to mala mať na svedomí ja, zabiť ich. Uvažovala som aj o tom, dobre, veď budem zasa tehotná a manžel som mnou súhlasil. Vedela som však, že keď hovorím o potrate, nejde mi to od srdca. A keď som povedala, že nejdem, videla som, ako aj jemu odpadol kameň zo srdca.“
V nemocnici ste boli takmer nepretržite viac ako pol roka od narodenia detí až do ich posledných chvíľ, odkiaľ ste brali silu?
„Muselo to byť iba od Boha, s každým ďalším náporom negatívnych názorov silnel môj pocit, že ľuďom dokážem, ako to beriem. Vnútri som však čakala, kedy ma to zlomí, lebo toho negatívneho bolo veľa. Museli sme sa skrývať pred médiami, do nemocnice chodiť podchodmi a vchodmi pre sanitky.“
Váš prípad sa niekedy zneužíva v kampaniach za zákaz či obmedzenie interrupcií, aký máte na to názor?
„Každý sa musí rozhodnúť sám a myslím, že na každého rodiča, ktorý sa rozhodne pre potrat, to doľahne. O týždeň, o rok alebo na smrteľnej posteli. Ja som si to nevedela predstaviť. Teraz mám čisté svedomie, môžem si sadnúť za štedrovečerný stôl s vedomím, že som nikoho nezabila. Ale ponechala by som slobodnú voľbu, pretože ak zákaz stanovia zákony, potraty sa budú robiť tajne alebo mimo Slovenska.“
VIDEO: O potrate sa musí rozhodnúť každý sám
Anna Záborská z KDH vás chce navrhnúť na štátne vyznamenanie, čo si o tom myslíte?
„V prvej chvíli ma to potešilo, ale potom som si uvedomila, koľko mamičiek sa trápi celý život a zaslúžili by si ocenenie oveľa viac.“
Takže by ste ho odmietli?
„Neviem, či sa dá odmietnuť, ale povedala by som svoj názor.“
Váš príbeh bol bezprecedentný aj v tom, aký veľký prístup mali médiá a verejnosť k informáciám.
„Nechcela som, aby novinári otravovali lekárov a sestričky, tak som cez telefón poskytovala informácie len mojej priateľke novinárke a ostatným médiám som odkázala, aby sa obrátili na ňu. Vedela som, že médiá si medzi sebou vymieňajú informácie, neviem, možno si ich kupujú alebo si povedia, raz pomôžem ja tebe, potom ty mne.“
Oddelenie detí však už sledovali všetky médiá.
„Nebolo to jednoduché, ale brala som to tak, že ak im to neukážeme, ešte viac budú otravovať. Keby nedostávali priame informácie od lekárov a odo mňa, vytvárali by sa zbytočné otázniky. Prvý termín operácie nemal napríklad nikto vedieť a zrazu bol vonku.“
Mali by ste sa vrátiť do bežného života. Čo robíte, ako sa vám darí?
„Takmer rok som bola od rodiny, potrebovala som si oddýchnuť, byť chvíľu doma, ale už začínam byť nervózna, išla by som medzi ľudí. Hľadám si prácu.“
Prežili ste situáciu, ktorú väčšina ľudí nezažije, niektoré vzťahy takéto skúsenosti posilnia, iné naopak, čo to urobilo s vami?
„Bola som hrdá a šťastná, že mám takého manžela, pretože aj mne napadlo, čo urobím, keď odo mňa odíde. Prípadov, že otcovia zdupkajú, keď dieťa ochorie, je viac. Keď mi pri pôrode povedali, že môžem prísť aj o deti, aj o život, aj o maternicu, hneď mi napadlo, čo ak si nebude chcieť deti adoptovať?“
VIDEO: Bála som sa, že ma manžel opustí
O tom ste spolu nehovorili?
„Nemala som čas, pôrodné bolesti sa začali skôr, primárka ma upozornila, že nevie, ako sa podarí vybrať deti a že rez bude veľký, takže môžem prísť o maternicu. Bála som sa, aký to bude život, keď prídem aj o deti, aj o maternicu, ale manželovi som už nestihla zavolať. Keď som sa potom prebrala a videla pohľad primárky, hneď som vedela, že máme aj deti, aj maternicu.“
Vraj plánujete ďalšie dieťa?
„Keby som mohla, máme ho čím skôr, ale môj život je ohrozený. Rez na maternici je príliš veľký, stehy by sa mohli roztrhnúť, odporúčali mi počkať dva – tri roky.“
Prečo ešte hovoríte s médiami, pomáha vám to alebo chcete ešte niečo vysvetliť?
„Sama sa do rozhovorov nehrniem, ale keď ma oslovia a je to milé oslovenie, nie ako metódy niektorých médií, som ochotná hovoriť preto, aby ma ľudia pochopili.“
Ste veriaca, takže veríte, že sa raz so svojimi deťmi stretnete v nebi, čo myslíte, čo vám povedia?
„Nemyslím si, že cítili bolesť, to by si lekári nedovolili. Mňa však cítili, reagovali na mňa, bolo to vidieť aj na prístrojoch, zvýšil sa im tlak alebo im začalo rýchlejšie biť srdiečko, takže si nemyslím, že by mi veľmi nadávali. Šancu som im dala.“
VIDEO: "Ja so svojim deťom dala šancu"
KAMERA: Eugen Korda
Milan Müller (27) stál celý čas po boku svojej manželky (25). V čase, keď sa im narodili deti, chodieval pracovať do Írska. Odišiel aj po pôrode, ale o dva týždne sa vrátil a našiel si prácu v Košiciach. „Nevedel som sa sústrediť na prácu, akoby mi niekto hovoril, nezáleží na peniazoch, nie je dôležité, že tu lepšie zarábaš, treba ísť domov.“ V Košiciach si potom rýchlo našiel zamestnanie ako vodár, a za manželkou do Bratislavy chodieval raz až dvakrát do mesiaca. Milan veľmi do rozhovoru nezasahoval, nechal hovoriť manželku. Aj pri rozhodovaní o interrupcii nechal rozhodovať najmä ju a potešilo ho, že sa rozhodla deti porodiť. „Som pokrstený,“ odpovedá krátko na otázku, prečo nebol za interrupciu.
Autor: Andrea Hajdúchová Eugen Korda
