V každom období videli a čítali Hamleta inak, univerzálny Shakespeare neexistuje, tvrdí vo svojej najnovšej knihe teatrologička Jana Bžochová-Wild.
V knihe Malé dejiny Hamleta nájdeme stručnú rekapituláciu základných interpretácií slávneho textu od klasicistických či romantických až po teórie z 20. storočia. Freud prisúdil Hamletovi oidipovský komplex, jeho žiak Ernest Jones ho napríklad doplnil aj o aspekt homosexuálny. Podľa niektorých feministických čítaní zasa netúži Hamlet pomstiť otca, ako skôr vrátiť matke status asexuálnej Panny Márie. Väčšia časť publikácie je však venovaná slovenským interpretáciám diela.
Wildová v knihe nadväzuje na svoje dávnejšie publikácie venované Shakespearovi i samotnému Hamletovi, doplňuje ich a aktualizuje informáciami o ostatných slovenských produkciách či prekladoch Hamleta vrátane toho posledného, ktorým prispel len celkom nedávno Ľubomír Feldek.
Publikáciu vydalo Slovenské národné divadlo v spolupráci so Slovartom s istým oneskorením ako doplnkové čítanie k novej hamletovskej produkcii, ktorá mala na scéne Národného divadla svoju premiéru na začiatku sezóny.
Hoci je kniha zacielená na divadelných profesionálov, aj bežný čitateľ si v nej môže doslovne pochutnať na starých slovenských prekladoch „Šekspira“.
„Být aneb nebýt, otázka jest vážna,“ napísal v evanjelickej češtine kňaz a osvietenec Bohuslav Tablic, pre ktorého bol Hamlet „velikých darů muž“. Preklad prvého uhorského shakespearovca Michala Bosého zo začiatku 19. storočia zostal dlhé roky zabudnutý, lebo nenašiel vydavateľa. V ňom sa Hamlet „hlaupý a mutnohlavý kep laudá jak popelvárek“.
„Čo je šľachetnejšieho v duchu: či znášať pihania a šípy krutého nešťestia, či zdvihnúť ramená proti moru búrok?“ pýta sa zasa Pavol Dobšinský v preklade z roku 1850, v ktorom podľa Wildovej vnášal aj mravnostnú cenzúru potláčajúc expresívne výrazy či sexuálne vzťahy. Podľa Dobšinského, „dačo zlé stojí v dánskej krajine“.
Kým pre niektorých bol tento text čírou nemravnosťou, pre iných zas vzorom kresťanskej etiky či dokonca príkladom národovectva. Vajanský sa odvolával doslovne na „Claudinskú vraždu na slovenskom národe“.
Priekopníckym činom bol nesporne preklad Pavla Országha Hviezdoslava z roku 1903, hoci sa zahral len jediný raz v Slovenskom národnom divadle a trpel nedostatočnou diferencovanosťou vtedajšieho slovenského jazyka. Do Hamletových replík sa cezeň dostávajú aj výrazy ako „sto hrmených“ či „dievka kravská“. Kráľ je v ňom aj „takô onô“, „švárna slečinka“ Ofélia je zas „najašená“.
Doslovne dojímavé sú reprodukované kópie originálnych rukopisov, kde ešte vidíme preklepy i úpravy, či ukážky originálnych starých rukopisov.
Autorka sa venuje opisom a analýzam činoherných produkcií Hamleta na základe vyjadrení tvorcov či ohlasov kritiky, od prvej inscenácie v SND z roku 1925 až po krátku informáciu k nedávnej produkcii Petra Mikulíka na scéne Slovenského národného divadla.
Jana Bžochová-Wild: Malé dejiny Hamleta.
Vydali Slovenské národné divadlo a Slovart, 2007.
