Rusko nakrúca veľkofilmy. Ten najnovší z nich je o Džingischánovi. Za to, že s ním bolo premiérové publikum nespokojné, nemôže iba lajdácky oponár.
V bufete predávali chlebíčky s kaviárom. Za rohom sedela pani v kožušinovej čiapke a predávala jantárové šperky, oproti jej mladšia kolegyňa ponúkala šperky v tvare žiab, prípadne prsteň s malachitovým očkom za 1200 rubľov.
Zákazníkmi boli diváci, miestom stretnutia Dom Kino. V tejto budove, postavenej v bezchybnom socrealizme, premiérovali nový ruský film Mongol. Pre režisérov to býva veľká udalosť, pretože do Dom kina chodievali aj klasici. Staré plagáty k ich filmom tam ešte stále visia.
Globalizácia v socrealizme
Niekto si možno dáva rande pred Andrejom Rublevom, nám šéf ruského zväzu filmárov Jurij Kolosov odporúčal čakať pred zadným vchodom a už pol hodinu pred začiatkom. Aj v tom čase už bolo pred kinom plno, a kto nemal lístok dopredu, bol naozaj odkázaný na nie celkom oficiálne cesty.
Kolosov príliš vzrušený nebol. Takých premiér si v poslednom čase užil. Vraví, že 90. roky boli pre film trochu ťažké, dnes sú z toho Rusi, zdá sa, vonku. Takže keď niekomu podáva katalóg s nekonečným zoznamom ruských festivalov, nemusí sa obávať, že to niekto okomentuje ironickým úsmevom. Aj ruských filmov je teraz veľa. Niektoré prišli dokonca so správnou témou a správnou formou súčasne, a leteli aj v zahraničí. Nedávno napríklad Nočná hliadka a Denná hliadka.
Aj Sergej Bodrov, teda režisér Mongola, má globalizačnú techniku. Pracuje v zahraničí a pracuje tam veľa. To bohužiaľ spôsobilo, že na premiéru nemohol prísť. Bola to škoda, privítala by ho prenikavá fanfára – známy úsek z Fantóma opery. Miesto neho sa na pódiu zjavil kritik z moskovských novín. Chcel pripraviť publikum na to, čo o pár sekúnd uvidí. Politici a historici môžu mať na Džingischána svoj názor, vravel. Ale umelec v ňom vidí človeka a to, aký naozaj bol.
Mongol v preklade
Tentoraz vidieť príliš nebolo, pretože opona nebola pripravená na širokouhlý film. Bola síce transparentná, ale predsa len čierna a trblietavá. Prvých desať minút ľudia nahnevane tlieskali, pískali, kričali. Evidentne im teda neprekážalo, že okrem obrazu im uniká aj zvuk. Keď sa konečne opona odtiahla a krik prestal, zistili, že sa pozerajú na simultánny preklad. Film bol nakrútený s Mongolmi a teda v mongolčine, všetky dialógy prekladal jeden mužský hlas.
Neboli nijako skvelé, tie dialógy, Mongol je film dobrodružný a akčný. Hybnú silu bojov a bitiek zredukoval na päťsekundové bratské škriepky, inak Džingischána považuje za celkom mierumilovného, vyzenovaného muža s magickou silou, ktorá skrotí aj vlka. Džingischán bol neposed, ale verný. Vždy sa vrátil k tej istej žene a každé jej nové dieťa bez problémov vyhlásil za svoje.
Uvádzač teda neklamal, možno len zabudol dodať, že umelec vidí Džingischána aj ako legendu. Že to bola nudná legenda, to už si diváci dopovedali sami. Energická rocková hudba hrala iba pri krátkych titulkoch.
O dva dni mali ruskí filmári v Dom kine ďalší pokus. To už predavačky šperkov vyprevádzali divákov na prostú boxerskú komédiu Vo všetkej počestnosti.
Autor: Moskva – Bratislava
