Po Ryanovi vám pomohol k sláve najmä trojročný ryšiak Proud Boris. Je naozaj pyšný, ako naznačuje jeho meno?
„Je a má byť na čo. Je to frajer. Aj chodí ako gróf. Sebavedomý, no pracovitý a nie zákerný. Rukami mi prešlo už veľa koní, ale takýto ešte nie. Suchý jazdí celú sezónu.“
To je úžasné a znak dobrej pripravenosti, ak obrazne - neprepotí dres a vyhráva. Ktorý z jeho úspechov si najviac vážite?
„Víťazstvo v rakúskom derby. Ale ja beriem každý úspech.“
Darí sa vám. Ako to prežívate?
„Som pri zemi. Nečakám, že ma budú na rukách nosiť. Raz ste hore, raz dolu. Nemienim sedieť a hojdať nohami. Snívam aj o väčších úspechoch.“
Akých? Kde? Doma už ťažko. Leda vo svete.
„Keď sme sa prvý raz s koňmi vybrali súťažiť do Rakúska, cítil som, čo si o nás domáci myslia: Čo tu chcete? My sme iná trieda. Stále to mám pred očami.“
To už patrí minulosti, v rakúskom trénerskom šampionáte ste tohto roku napriek sporadickým štartom skončili tretí a viacero úspechov dosiahli vaše kone aj na talianskych hipodrómoch.
„Keď sme za šesť dní v Taliansku vyhrali štvoro dostihov, Talianom sa z nás robilo špatne.“
Čím sa líšia tamojšie dostihy od našich okrem toho, že sa na nich schádza kvalitnejšia konkurencia a behá sa o väčšie peniaze?
„Dnes už nielen oni nakupujú kone - aj my ich nakupujeme. Chvíľu však potrvá, kým budeme na jednej štartovej čiare. My zatiaľ nakupujeme lacnejšie kone a snažíme sa ich pretvoriť na drahšie. Tréning je čosi ako pridaná hodnota. Aj dostihy v zahraničí si vyberáme tak, aby to veľa nestálo. Viac zvažujeme, kde máme aké šance.“
Cítite väčší tlak, keď vám majiteľ privedie koňa, ktorý bol drahý alebo má dobrý pôvod?
„Kupujete pôvod. Ten ešte automaticky neznamená, že kôň bude úspešný.“
Čo vám povie viac než pedigrée?
„Aký má kôň krok. Ak má dobrý krok, má aj dobrý cval. Krok je otec cvalu. Kľúčový je pohyb. Keď má odborník šancu vidieť koňa v práci, zistí, či nosí tretry, alebo baganče.“
Ako ste kupovali Proud Borisa?
„Dostal som avízo od slovenského jazdca Rastislava Juráčka, že v Nemecku je šanca kúpiť dobrého koňa. Jozef Bojko to potvrdil a u trénera Huberta Fanelsu vybavil, aby nás v Brémach pustili do maštale a mohli sme ho vidieť v práci.“
Hovoríte v množnom čísle, čiže bol s vami aj kupec, majiteľ stajne MPL Racing Miroslav Piskla?
„Samozrejme. Pán Piskla je v mojej praxi prvý majiteľ, ktorý sa nielen o všetko zaujíma, ale aj o koňoch veľa vie. A v takom prípade sa pre trénera končí zábava. Niektoré kone kúpil sám a vždy dobre vybral. Napríklad Ryana.“
V čom sa najväčšmi líšia slovenské jednotky posledných dvoch rokov?
„Boris je v porovnaní s Ryanom srnka. Jeho dištančné optimum je do 2000 m, kým Ryanovo nad.“
Ako ste sa dostali do Pisklovej stajne?
„Tá, v ktorej som predtým pôsobil, skrachovala, nuž som hľadal inú. Stajňa MPL Racing práve hľadala trénera, a tak som sa ponúkol.“
Čo rozhodlo, že trávite život pri koňoch?
„Pri nich som sa narodil. Otec mal v Kunoviciach dve teplokrvné kobyly. Už ako prvák som zapriahol kobylu a zvážal seno. Kone sú môj osud. Prešiel som všetkým: aj drezúrou a vozatajstvom. Od koní ma oddelí len choroba alebo smrť.“
Vy máte aj svoju rodinnú stajňu Nikola. Po kom dostala meno?
„Po vnučke. Druhá sa volá Nataša. Aj po nej musím niečo pomenovať.“
Rozlišujete: toto je Pisklov a toto môj kôň?
„To by som bol zlý tréner. Ani neviem, čo tie moje žerú. To vie futrák. Ja musím trénovať. Všetky kone sú moje. Koniarčina sa nerobí od stola, ale od srdca.“
„Všade je chlieb o dvoch kôrkach,“ tvrdí Jaroslav Hanáček (na snímke), 56-ročný rodák z Kunovíc na Slovácku, ktorý sa koňom venoval najskôr na Morave a už dlhšie na Záhorí. Už dva a pol roka v centrále MPL Racing pri Veľkých Levároch a vo filiálke v Javorci. „Máme tam taký malý plemenársky podnik,“ glosuje. Byt má v Petržalke, ale v ňom je skôr hosť. Častejšie je v „cimre“ o 55 km západnejšie, priamo nad stajňou, z ktorej má ku koňom pár schodov. „Tam som pomaly stále,“ priznáva. Čo na to manželka, s ktorou je už 36 rokov? „Vedela, koho si berie,“ smeje sa. „So mnou je ťažká hra.“
