že by vedela o dvoch ľuďoch. Je tu však malý problém, pokračovala: tí dvaja sú černosi a už často ich odmietli.
Nevedel som si predstaviť, prečo by to mal byť problém. Prienik rozličných kultúr mi pripadal ako zaujímavá skúsenosť, rovnako ako možnosť nahliadnuť do situácie imigrantov na Slovensku – jeden z nich je politický a druhý vojnový utečenec z Kamerunu.
Byt sa im páčil, nám sa pozdávali, a tak sme uzavreli zmluvu o budúcej zmluve, vymenili si kontakty a rozlúčili sa. Ostávalo už len zavolať majiteľke nášho bytu a oznámiť jej, že máme nových spolubývajúcich. Pretože ju poznám už nejaký ten piatok, predpokladal som, že nebude mať problém s farbou pleti nových podnájomníkov. Zmýlil som sa.
„Nie, nie, nie, černochov tam nechcem.“
Z tónu jej hlasu mi bolo jasné, že je to jej definitívne slovo a že tým celú vec považuje za uzavretú. Jednu horkú pilulku som už v ústach mal, ostávalo ešte popasovať sa s druhou: oznámiť túto nemilú správu Panej z ligy... Niečo také nepočula prvýkrát, neprekvapilo ju to a akceptovala to, ale sklamanie v jej hlase bolo neprepočuteľné.
Ak viete o nejakom lacnom ubytovaní v Bratislave, dajte mi vedieť.
Autor: Miroslav Blažek
