Sedem krásnych mesiacov sa zdalo, že je všetko v poriadku. Potom zrazu šok - kŕče, bolesti, pohotovosť... Pani doktorka ma vystríha, že manželka je v bezprostrednom ohrození života a že sa teraz musíme koncentrovať na ňu, nie na dieťa, to budeme riešiť potom. Som ako v mrákotách, stále to nejako nechápem, iba prikyvujem. Až ráno mi volajú, že žiadne potom už nebude. Dieťatko je mŕtve, zadusené. Bože, aké suché slová a aký strašný obsah. Ale hovorím si, že teraz musím byť silný, musím povzbudiť svoju lásku, aby bojovala, aby mi ostala aspoň ona. Bez nej by som bol naozaj už ničím.
Stále je v zlom stave, aj telesnom, aj duševnom. Organizmus zlyháva. Ale je to bojovníčka, skúšam jej dať všetkú silu, ktorá je ešte vo mne a ona ju prijíma. Už sa na mňa aj slabo cez slzy usmieva a šepká, že bude dobre, že sa vylieči a budeme spolu a budeme mať iné dieťatko, veď sa máme tak radi...
Život a naša legislatíva však na mňa naložili ešte jeden kríž. Treba vybaviť všetky formality. Tehotenstvo trvalo viac ako 30 týždňov, takže podľa zákona sa dieťatko narodilo. Treba vybaviť rodný list a úmrtný list. Moja láska mi podáva letáčik, ktorý jej nechala matrikárka z nemocnice. Mám si ho prečítať, ráno si u matrikárky vyzdvihnúť predvyplnené tlačivo a ísť to vybaviť na matriku. Vraj to bude jednoduché a rýchle a budeme to už mať za sebou.
Vítanie do života
Najprv čítam letáčik. „Vážení rodičia, Vaše novonarodené detičky s radosťou uvítame slávnostne do života...“ Oči sa mi začínajú zalievať slzami, asi som naozaj slaboch. Len tak letmo cez hmlu sĺz zaznamenávam, že mám prísť na úrad na ulici x a vziať si občianku... ďalej už radšej nečítam. Chyba.
To je až taký problém vyrobiť dva druhy príslušného dokumentu, jeden pre tých menej šťastných? Asi áno. Nič to, zatínam zuby aj slzné žľazy a pomaly počítam do sto. Pomaly sa upokojujem.
Papiere, papiere...
Ráno prichádzam do nemocnice. Pani matrikárka ma víta otázkou, či mám všetko pripravené, či mám úmrtný list... Zneistiem, nič také som si neprečítal, ale je pravda, že som to nedočítal do konca. Nevie však, či niečo také budem potrebovať, pretože ona je len matrikárkou v nemocnici, nie skutočnou matrikárkou. Vystaví mi žiadosť o vydanie dokladov a ja si mám zavolať na príslušné oddelenie, či budem potrebovať aj nejaké potvrdenie o úmrtí. Volám, na tretí pokus sa dozvedám, že vraj nie. Tiež mi mohlo napadnúť že asi áno, mal som byť dôraznejší. Nebol som, mea culpa.
Nasleduje otázka, či mám všetko potrebné, svoj aj manželkin občiansky, sobášny list... Ejha, asi som to naozaj mal dočítať do konca. Mea culpa 2. Aspoň mám zámienku vidieť svoju lásku aj mimo návštevných hodín. Dáva mi svoj občiansky a trpezlivo vysvetľuje, kde sa nachádza náš sobášny list, takéto veci má pod palcom ona. Pritom sa na mňa nežne usmieva v štýle „ty môj popleta...“
Rýchlo letím domov, sobášny list je na mieste, môžem vyraziť na matriku. Tu ma už pri vstupnej bráne schladí strohé oznámenie: „Náš úrad čerpá celozávodnú dovolenku, v obmedzenom režime fungujú iba úseky a, b, c... Keďže narodenia a úmrtia sú v zozname, kráčam ďalej a v duchu sa čudujem, ako môže štátna inštitúcia fungujúca aj z mojich daní čerpať celozávodnú dovolenku. Pani na matrike je však mimoriadne ochotná, keď jej vysvetlím, o čo ide. Asi je to naozaj pôsobivé. Len na mňa to nepôsobí dobre stále hovoriť o tom, čo sa stalo, stále sa mi to pripomína. Už sa opakujem, ale asi som naozaj slaboch. Keby som vedel, koľkokrát to ešte budem musieť opakovať v ten deň, tak by som si to radšej vytlačil a každej inštitúcii venoval jednu kópiu.
Nemocnica, matrika
Pani na matrike je zlatá, ale špecializuje sa na úmrtia a prevozy. Narodenia má na starosti pani, ktorá čerpá dovolenku. No a môj prípad je taký špecifický. Preto nasleduje telefonát dovolenkujúcej kolegyni. Naozaj som nesmierne vďačný, veľmi mi pomohlo, že som to mohol vybaviť všetko naraz, ten jediný deň. Teraz to už iba rozdýcham, strašne mi pomáha aj to, že to môžem všetko hodiť na papier, dať preč zo seba.
Ale telefonát potvrdil moje obavy, mám sa vrátiť späť do nemocnice a nájsť niekoho, kto mi vystaví potvrdenie o úmrtí, potom sa mám vrátiť (pani na mňa počká) a vystaví mi rodný aj úmrtný list. Pomaly vo mne silnie hnev, našťastie, aspoň trochu potlačí smútok, ktorý sa mi leje z očí.
Nesprávna nemocnica!
Vraciam sa do nemocnice. Oni to presne nevedia, asi by som mal ísť na patológiu, ale to by som musel do inej nemocnice, lebo oni tu patológiu nemajú, mám to ešte skúsiť tu na oddelení, kde manželku operovali. Idem tam, vyjde pani doktorka a s ľútostivým úsmevom mi hovorí, že budem ASI musieť naozaj ísť do druhej nemocnice na patológiu, lebo tam odviezli telíčko našej dcérky. Oči sa mi zase plnia a definitívne strácam sebakontrolu, opúšťam oddelenie so slovami, že všetko môžem kašľať (možno som použil aj tvrdšie slovo, presne si to nepamätám) a že ma môžu zavrieť ja na to ... (tu som už určite použil tvrdšie slovo). Ospravedlňujem sa pani doktorke, bola tiež ku mne zlatá a citlivá, do tej miery, do akej to bolo možné. Ja viem, že oni osobne za to nemôžu, na vine je ten systém. Kto ho vymyslel? Nejaký utajený potomok doktora Mengeleho?
Samozrejme, že už na chodbe ma to prešlo, proste človek musí urobiť to, čo je potrebné. Takže zas a znovu zatínam zuby a rátam do 99999999999. A vyrážam - smer nemocnica B. Aspoň tu všetko prebieha hladko. Ochotná pani mi vydáva doklady. Už ani neplačem, keď mi vysvetľuje, že ešte musím ísť do pohrebnej služby vybaviť obrad. Veď som s tým počítal, že to nepôjde automaticky.
Musím ísť do pohrebnej služby. Tu je všetko také slávnostné, oficiálne a studené. Celkom mi to vyhovuje, potrebujem trochu umŕtviť a alkohol si dovoliť nemôžem, pretože vodičák ešte budem potrebovať. Len ma trochu zarazilo, keď mi pani začala detailne vysvetľovať jednotlivé položky účtu. To naozaj nepotrebujem, celková suma mi úplne stačí. Aj keď chápem, že biznis je biznis.
Príspevok
Vraciam sa na matriku. Pani na mňa čaká, všetko vybavuje, znovu telefonuje kolegyni... zlatí ľudia. Dostaneme aj príspevok k narodeniu dieťaťa... ale nie príplatok za prvé dieťa, pretože to by muselo dožiť aspoň 28 dní...nie, toto naozaj nemusím počúvať... 1, 2, 3, 4, 5... 100, už je dobre. Preberám si papiere, pozerám na podpis matrikárky: Daniela x. Život je strašná náhoda, nedokážem zadržať slzy, trasľavým hlasom sa pýtam: „Vy sa voláte naozaj Daniela? Viete, aké meno sme chceli dať dcérke...“
Keby bol toto všetko ochotný vybaviť za mňa niekto iný, nejaký zamestnanec nemocnice, externista... to je jedno kto... zaplatil by som aj... to je ťažké vyčísliť, naozaj veľa. Keby sa to všetko aspoň dalo vybaviť na jednom mieste. Alebo keby som aspoň dostal presný zoznam s presnými pokynmi, aby som sa mohol dopredu pripraviť na všetko. Musím sa priznať, že dnešné dopoludnie (teda vlastne včerajšie, pretože sú štyri ráno, nemohol som zaspať, musel som toto všetko zo seba vyliať) ma zmenilo na duševnú trosku. A potom som mal ísť do nemocnice na návštevu a upokojovať moju krehkú kvetinku. Dopadlo to tak, že prvú hodinku upokojovala moja krehká kvetinka mňa. Ešte, že ju mám. Láska moja, všetko bude dobré, veľmi ťa ľúbim, aj našu malú dcérku, aj keď sme ju nikdy nevideli, iba cítili. Budeme mať iné bábätko, ale nikdy nezabudneme na našu malú Danielku. Už je jej dobre. Aj nám bude, sľubujem.
Ja viem, že oni osobne za to nemôžu, na vine je ten systém. Kto ho vymyslel? Nejaký utajený potomok doktora Mengeleho?
Autor: K.R.
