Čikuli už vyvetralo, ale kúsok stojí za to

Divadlo Astorka uviedlo úspešnú hru českého dramatika Ladislava Smočka o čudákovi Zvonkovi Burkem.

„Podivné odpoledne“ bola kultová produkcia pražského Činoherného klubu ešte na konci šesťdesiatych rokov. V deväťdesiatych rokoch sa k čudném doktorovi Zvokovi Burkemu na tej istej scéne vrátil Boleslav Polívka.

Aj na Slovensku mala táto úspešná hra žijúceho klasika Ladislava Smočka už niekoľko uvedení.

Po štyridsiatich rokoch po premiérach sa tento „námet na improvizáciu“ dostáva aj do repertoáru Divadla Astorka Korzo'90. Podľa všetkého v ňom nejakú chvíľu zostane. Radí sa totiž k tým divácky vďačným kusom, v ktorých je herec hlavnou postavou i témou, autorom i režisérom zároveň.

Pod vedením Borisa Farkaša, ktorý má s textom vlastné herecké skúsenosti, dostala šancu predovšetkým zohraná mladá mužská osádka astorkárov.

Lukáš Latinák ako domáca pani Útechová získal od kostýmovej výtvarníčky Kataríny Hollej vynikajúci imidž, ku ktorému už nemusel veľa dodávať. Zuzana Konečná, ktorá alternovala Szidi Tóbiás v úlohe nie veľmi intelektuálne vyspelej dcéry Svetlany, vydržala po celý čas predstavenia s jedinou grimasou. Istý komický talent však prejavila.

Róbert Jakab priviedol na javisko pomerne zdatne testosterónového siláka z cirkusu, Juraj Kemka zas ustráchaného kolegu Tichého. Aj sám Burke je v podaní Mariána Miezgu milým čudákom. Až potiaľ je príbeh v zásade dobrý.

Horšie je, že sa novej inscenácii ani s mladým obsadením nepodarilo z textu vyvetrať nádych stariny v spôsobe divadelného myslenia či v reáliách. Produkcii chýbala akákoľvek nadstavba, presah, metafora. Problémom bolo aj pomalé rozvíjanie deja v úvode.

Cez všetko navyše presvitá český originál. V preklade, ktorý robil sám Boris Farkaš, zostali čechizmy ako „fantasta“ i niektoré vyvetrané reálie ako čistič škvŕn čikuli, ktoré už dnešná mladá generácia asi nebude vedieť zaradiť. Dej sa odohráva v staromládeneckej izbietke niekde medzi Manhattanom a horskými pasienkami, istá neurčitosť celkového ukotvenia nahráva obecnej grotesknosti, ale aj divadelnej rutine.

Marián Miezga je síce dobrým hercom, ale ťažko ho zaradiť medzi rodených manipulátorov, ktorí vedia udržať pozornosť publika jediným pohybom malíčka.

V tejto hre totiž vôbec nejde o to, prečo máme na javisku mŕtvoly, ani o to, kto je ich vrahom. Jediným problémom celej produkcie je, ako kostlivcov čo najvtipnejšie vtlačiť do skrine.

Astorka touto produkciou dosiahla, čo chcela. Otázka je, či nemohla chcieť aj viac.

Písanie ma robilo naozaj šťastným

Mali ste doteraz možnosť vidieť na Slovensku inscenáciu svojej hry?

„Zatiaľ nie, táto bola prvá a veľmi sa mi páčila. Je to pre mňa stále úžasné, vidieť svoju vec vnímanú inými očami.“

Ako vnímate, keď sa zasahuje do vášho textu?

„Zatiaľ som to vnímal vždy tak, že je to moja hra, ku ktorej tvorcovia zaujmú svoje postupy a tie sa od mojej predstavy inscenácie odlišujú. A tak to má byť.“

Burke je jednou z vašich hier, preložených do viacerých jazykov. Ako vznikol?

„Hral sa asi v dvadsiatich krajinách. Zažil som ho niekoľkokrát v češtine, ale aj nemecky, taliansky, poľsky, maďarsky. Vo Švédsku táto hra rokmi doslova zdomácnela, nebolo hádam divadla, ktoré by ju tam nehralo. Ale tá myšlienka, ako vznikla, sa mi ťažko vysvetľuje.“

Prečo?

„Je to moja osobná záležitosť. Burke je konglomerát životnej skúsenosti, nie určitý, celistvý človek. Vznikol chvíľu potom, ako som skončil AMU v Prahe. Urobil som si najprv takú skicu. Potom som napísal hru Piknik, následne som sa k tej skici vrátil a napísal som ju „naozaj“. V tej podobe bola prvý raz uvedená v Činohernom klube.“

Rok predtým ste ho založili, následne prišli politické problémy. Ako ste to zvládali?

„Bohužiaľ, s ruskou okupáciou som prestal písať, násilne, umelo a náhle. Prišli starosti o naše divadlo, pretože bolo v ohrození, takže som začal viac režírovať. Písanie však bolo to, čo ma robilo naozaj šťastným.“

Čo vás robí šťastným dnes?

„Stále je záujem o to, aby som režíroval v rôznych divadlách, a ja to sľúbim a ten svoj sľub aj dodržím. Je to fajn, len na to písanie nezostane čas.“

Chystáte sa na Kunderovu Ptákovinu. Máte už konkrétnu predstavu?

„To viete, že mám. Je to výborná hra, jej obsah dnes rezonuje možno viac ako v minulosti.

Eva Andrejčáková