Dobre urobila Eva Maliti-Fraňová, keď sa rozhodla napísať knihu o prekladateľke Zore Jesenskej a vrátiť ju tak do slovenského literárneho priestoru, odkiaľ ju začiatkom 70. rokov režim doslova vyhnal. V monografii Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská rekonštruovala celú tzv. kauzu, spojenú s týmto menom, za ktorým je kus práce, v slovenskom prekladateľskom umení doslova priekopníckej.
Veď táto prekladateľka z ruštiny, angličtiny, francúzštiny, nemčiny a bulharčiny má vo svojej bibliografii vyše 120 titulov, okrem toho niekoľko vlastných kníh a množstvo článkov a štúdií.
Autorka po prvý raz siahla aj za Jesenskej písomnou pozostalosťou, lebo chcela nazrieť do rozličných zákutí a ozrejmiť viaceré súvislosti už nielen okolo prekladania umeleckej literatúry. Máme tu teda celistvý obraz o veľkej postave slovenskej literatúry.
Maliti-Fraňová, sama autorka a prekladateľka, najprv predstavuje Jesenskú v jej začiatkoch ako hudobnú pedagogičku a šéfredaktorku ženského časopisu Živena.
Z Jesenskej sa vyformovala bystrá, kultúrne rozhľadená publicistka s bohatým jazykovým fondom, ktorý výdatne využila v prekladoch a schopnosť teoretického myslenia zasa neskôr uplatňovala pri formulovaní zásad umeleckého prekladu, o vtipných polemikách ani nevraviac.
Jesenská začala prekladať ako tridsaťročná a jej výber z Lermontovovej poézie (1940) mal pozitívny ohlas u Gaceka, Beniaka a Novomeského. Monografistka hodnotí aj iné preklady, no najväčšmi sa sústredila na kľúčové a v istom zmysle i osudové body jej prekladateľského umenia, ktorými sú Šolochovov Tichý Don (1950), Shakespearov Hamlet (1948) a Pasternakov Doktor Živago (1969).
Tichý Don sa stal predmetom búrlivej diskusie, ktorú Maliti-Fraňová priblížila do najmenších podrobností, citujúc jednotlivých kritikov, odsudzujúcich prekladateľkin jazyk a použité írečitosti ako prejav buržoázneho nacionalizmu, čo bola v tých rokoch životunebezpečná nálepka a neadekvátne politikum. Z celého sporu vyšla Jesenská aj ľudsky ponížená, keď musela urobiť sebakritiku.
Iným prípadom bol Hamlet, pri ktorom šlo skôr o nedorozumenie, lebo Jesenská použila podriadkový preklad Jána Šimka, čo vydavateľstvo neuviedlo. Koniec koncov, Jesenská nanovo preložila Hamleta spolu s Jánom Roznerom v roku 1963.
Pasternakov Doktor Živago v Jesenskej preklade vyšiel presne v roku normalizácie a tak sa nedostal na knižný trh. To mohol byť tiež jeden z dôvodov, prečo sa za Jesenskou začali zatvárať dvere domáceho kultúrneho života a to bol zároveň posledný tvorivý čin prekladateľky, ktorú nám teraz kniha predstavuje vo všetkých dôležitých aspektoch, bez okiadzania, ale s úctou, pochopením a porozumením.
